Uptown girl 12

Ani si neviete predstaviť, ako ma potešilo, že sme vyhrali. :D Samozrejme, nič proti Čechom. Ak nemáme spolu zápas, tak im fakt prajem. Veď niekedy sme boli jedna krajina. No čo by som to bola za Slovenku, keby som v spoločnom zápase fandila Čechom? :D Musí sa uznať, že dobre hrali obidve krajiny. Čechom prajem, nech vyhrajú nad Fínmi a majú bronz. :)

No či porazíme Rusov? Tak to je vo hviezdach, ale bude to ťažké. Budem veriť, že to dáme! :)
A k časti, prajem vám príjemné čítanie :) 

Niall        

Celú noc som rozmýšľal nad tou pusou. Jej pery boli sladké aj keď chutili po alkohole. Neviem to vysvetli, ako je to možné, pretože ja sa nezvyknem zamilovať na prvý pohľad. Ale keď som uvidel prvýkrát ju, bolo to akoby ma už nikdy nič v živote nemalo trápiť. A keď sa naše pery spojili, cítil som sa najšťastnejší za celý môj život. Viete si to predstaviť? Bol som šťastnejší, ako keď som postúpil v X-factore alebo ako sme vyhrali Brit Awards a vtedy som si myslel, že je to najlepšie, čo ma kedy v živote postrehlo. No keď som stretol ju, všetko sa zmenilo. Pri našom krátkom no predsa krásnom bozku, som chcel zastaviť čas. Bolo by úžasné, keby sa to dalo. A teraz si prajem čas vrátiť. Alebo aspoň sa nakopnúť, aby som sa odvážil ju niekam pozvať. Vlastne to urobiť nemôžem, keďže má priateľa. Je pravda, že včera asi mali menšiu hádku kvôli tomu, že bola u nás, no z jednej strany som ho chápal. Keby som s ňou chodil ja, tiež by som žiarlil, ak by bola s partičkou chalanov, traja z nich sú voľní a nadržaní. Vzdychol som si, prikryl sa paplónom až po uši a schúlený na boku, zaspal.

Zobudil som sa na to, ako mi Liam skáče po posteli a kričí po Harrym.

„Nechoď ku mne s tou lyžicou!“

„Veď si hovoril, že ti nevadí, keď je lyžica v tvojej blízkosti.“

„To bola pravda, ale nemám rád, keď si v mojej blízkosti ty s lyžicou.“

„Liam! Raz sa s tvojou fóbiou budeš musieť poradiť! Čo ak nás kráľovná pozve k nej na obed a bude tam naservírovaná polievka? To by bola urážka ak by si ju nezjedol.“

„Vypil by som ju,“ odfrkol. „A načo by nás kráľovná pozývala na obed?“

„Neviem, ale nikdy nehovor nikdy.“

„Dofrasa Liam! Stúpil si mi do brucha,“ zaskučal som.

„Prepáč, ale Harry nevie pochopiť, že mi má dať pokoj. Nemám náladu na jeho terapiu hneď ráno. Vieš čo to bolo, keď som otvoril oči a prvé čo som uvidel bol Harry s vypúlenými očami a lyžicou pred mojimi ústami?“

„Harry, už to preháňaš. Daj mu teraz pokoj a urobíme mu terapiu niekedy inokedy.“ Niečo zafrflal  a odišiel.

„Ďakujem ti.“

„Nemáš začo, braček. Danielle je ešte tu?“

„Nie je. Veď vieš, že ona by ho skrotila. Musela ísť na tréning. Už si si premyslel či Suzan niekde pozveš?“

„Nemalo by to zmysel. Má priateľa.“

„Ale veď si hovoril...“

„Nechaj to tak, dobre? Nemali by sme už ísť?“

Celú hodinu som z nej nemohol spustiť oči. Jediné miesto, kde som sa okrem nej pozeral, bol terč. Raz sa mi podarilo streliť terč. Za normálnych podmienok, by som sa najprv pozrel na chalanov, no teraz sa môj pohľad automaticky zameral na ňu. Šťastne som sa na ňu usmial a v jej očiach som zbadal pýchu a radosť so mnou.

Keď sme odkladali luky, mal som nutkanie ju pozvať na rande no problém menom, má priateľa, to zamietol a ja som sa na ňu iba dlho žiadostivo zapozeral. Chcel som ju aspoň objať na rozlúčku, no pred všetkými som na to nemal odvahu. Áno, som jeden veľký bojko, ktorý raz všetko čo premeškal, oľutuje.

Na obed sme sa ako zvyčajne vybrali do Nando´s. Vďaka bohu, že mladé dievčatá, ktoré tam pracujú si už na nás zvykli. Štvalo ma, že som sa nemohol ani v pokoji najesť. A to ja jedlo k šťastiu potrebujem. Viac Suzan, ale to nie je podstatné. Poobede, sme sa rozhodli, že pôjdeme do parku. Oddýchneme si v našom kútiku, kde skoro nikto nechodí. Fanúšičky nás tam ešte nikdy nenašli, takže je to pre náš oáza pokoja. Keď sme tam smerovali, začuli sme hádku. Napadlo nás, že ich tam necháme v pokoji všetko vyriešiť, no nakoniec sme radšej išli skontrolovať situáciu. Ak by sa tam niečo stalo, len kvôli tomu, že sme ich chceli nechať v kľude sa hádať, asi by sme si to neodpustili. Aspoň ja určite nie.

„A keď ma ešte niekedy stretneš, nepraj si ma. A už vôbec sa ku mne nepribližuj, keď v ruke budem mať luk, pretože len za to, aký si debil, do väzenia nechcem ísť.“ Asi som mal prelud zo zaľúbenosti, keďže som počul hlas Suzan.

„Čo sa tu deje?“ spýtal sa Liam. Takže, som nemal prelud. Fakt tam stála Suzan a za ňou kľačal nejaký chlapec.

„Nič, len dostal to, čo si zaslúžil.“

„Ty si ho zbila?“

„Keď raz nevie pochopiť, že sa s ním rozchádzam.“ Ona sa s ním rozišla! Moje srdce plesalo. Viem, asi by som mal byť súcitnejší, no je to šanca pre mňa. Pristúpil som k nej, keď som si všimol jej tvár. Zdalo sa mi, akoby bola dobitá.

„Prečo máš také červené líca? A začína ti modrať sánka?“

„To nič,“ snažila sa to ututlať.

„On ťa bil?“

„Neriešte to, dobre?“

„Ale on nemá právo ťa udierať!“ zavrčal som a vzbúril sa vo mne žlč.

„Dostala iba čo si zaslúžila.“ Toto už bol vrchol. Mal som sto chutí ho zabiť a šiel so to aj vykonať. Nemá právo biť, bezmocné dievča. Aj keď Suzan nie je až tak bezmocná, no stále je to dievča. Dievča môjho srdca.

„Čo si to povedal? Nestačilo ti, že ťa zbila Suzan, chceš nakladačku ešte aj odo mňa?“ Chcel som mu minimálne rozbiť hubu. No všetci ma zastavili. Možno zastavili môj prístup k nemu, no hnev nie. Ten sa zmiernil, keď ma Suzan chytila za ruku. Celé telo sa sústredilo iba na ňu.

„Nestojí za tvoje problémy. Chceš vidieť titulku Niall Horan zo známej kapely One direction zmlátil neznámeho chlapca?“ Zapozeral som sa na naše ruky a začal premýšľať, aké by to bolo, keby naše prsty boli prepletené, zatiaľ čo naše pery spojené. Možno by som o tom aj napísal pesničku....

„Poď, odvedieme ťa domov.“

„Kto to vlastne bol?“ spýtal sa Zayn.

„Môj psychopatický bývalý.“ Bývalý. Je to tak krásne slovo.

„Prečo si sa s ním rozišla?“ vyzvedal Louis.

„Už som ho neľúbila a teraz ľutujem, že som to s ním neskončila už dávnejšie. Veď on je blázon.“

„Zaslúžiš si lepšieho. Napríklad takého Ni...“ začal Louis, no nedokončil, pretože ja som vedel čo chce povedať, keďže on, tak ako všetci , vedel čo k nej cítim. No ja som nechcel aby sa to ona dozvedela takto, takže som buchol do ruky a dúfal, že pochopí. „Čo to robíš?“

„Mal si tam komára.“

„Nebude ťa už obťažovať?“ vrátil sa k téme Harry.

„Nie, dostal čo si zaslúžil a pochopil, že so mnou sa nemá zahrávať. K nám domov nepríde určite, pretože sa bojí, aby som ho nezastrelila lukom. A dúfam, že na ceste alebo v nejakom nákupnom centre ma obťažovať nebude. Ak by áno asi začnem v topánke nosiť vreckový nožík. Alebo peprový sprej.“ To dievča má fakt guráž a to sa mi na nej páči. No nanešťastie sme už boli pred jej domom a tam sa naše cesty rozchádzali. Fakticky som sa jej chcel spýtať či si niekedy niekam nezájdeme, len my dvaja, no odvaha neprišla. Všetkých nás vyobjímala a poďakovala. Mňa si na objatie nechala ako posledného. Keď som videla, že najprv išla k Zaynovi, trocha som žiarlil. No možno je lepšie byť na poslednom mieste, či nie? To čo povie posledný si vždy najlepšie zapamätáte, takže nie je to tak aj s objatím?

Prestal som sa s tým zaoberať, keď sa ku mne privinula a zašepkala ,Ďakujem, do môjho trička. Užíval som si jej blízkosť, pretože som vedel, že tá rýchlo pominie. Len čo som si to pomyslel, aj sa tak stalo. Pred vstupom do domu sa na nás ešte raz usmiala a spočinula pohľadom na mne.

Keď sa zavreli dvere, Liam ma chytil okolo pliec a kráčali sme smerom domov.

„Prečo si ju nikam nepozval? Už je voľná.“

„Pretože je voľná ani nie hodinu a pre mňa by to bolo divné. Možno o taký týždeň sa na to už konečne odhodlám. Nie...Určite to spravím.“