I should have kiss you 35

Chcem sa vám veľmi poďakovať, že ste moju story čítali a možno sa vám aj páčila. Dala som do nej srdce a je mi aj trocha ľúto, že to už končí. Ďakujem všetkým čo ma svojimi komentmi podporovali. Možno ani neviete ako veľmi ste mi tým pomáhali a ako veľmi ma každý koment zahrial pri srdci.

Dúfam, že sa vám nová story bude páčiť. Ešte sa musím rozhodnúť ktorú variantu použijem, pretože mám pripravené dve. 

Asi vás moje citové výlevy, ktoré mám na srdci nezaujímajú, takže končím. Prajem vám príjemné čítanie :)

Bolo pre mňa ťažké rozlúčiť sa s Rose, ale sľúbili sme si, že sa ešte navštívime. O dva týždne idem ja a možno aj chlapci k nej, čiže to nejak prežijem. Prežila som skoro celý rok bez nej, takže dva týždne ma nezabijú. Aj keď za ten čas čo so mnou bolo týždeň v kuse som si na jej spoločnosť znova navykla. Lipla som na nej.

Na letisko nás odviezol Harry. Museli sme si urobiť malú prestávku na rozlúčenie s ostatnými členmi skupiny. Všetci ju vystískali a potvrdili, že k nej prídu. Mám taký pocit, že sa Rose trocha začala báť, že im zdemolujú dom, ale bola šťastná, že ich ešte niekedy stretne. Rozumela si s nimi a chcela som povedať s kým najviac, no neviem to posúdiť.

Na letisku sme sa ešte dlho rozprávali, až kým neohlásili jej  let. Slzy nám stekali po tvári, no museli sme sa rozlúčiť. Vidíme sa o dva týždne. Vidíme sa o dva týždne, utešovala som sa. Ešte raz sme sa na seba pozreli a zmizla za tým istým rohom ako predtým Harry s ostatnými. Aj pocity som mala tie isté. Skoro tie isté. Pretože k nej cítim kamarátsku lásku a k Harrymu normálnu.

„Máš ešte čas?“ spýtal sa ma na ceste domov.

„Myslím, že mám. Prečo?“

„Uvidíš,“ usmial sa.

Keď sme už boli v Holmes Chapel, zastavili sme autom pred cukrárňou. Objednali sme si zmrzlinu a s ňou sme išli do knihovne. Nepýtala som sa načo tam ideme, pretože aj tak by mi to nepovedal.

„Vás som tu už dlho nevidela,“ usmiala sa na nás Mary.

„Prepáčte, ale nemali sme čas.“

„Neospravedlňujte sa. Museli ste sa venovať sebe,“ usmiala sa na nás.

Vošli sme do záhrady a znova som bola ohromená. Nebolo som tam už dosť dlho. Naposledy tu ešte iba všetko kvitlo. Teraz to bolo krásne rozkvitnuté, voňavé a z fontány vytryskovala voda. Sadli sme si na jej kraj a nohy sme si ponorili do vody, ktorá sa tam nazbierala. Zamyslene som lízala zmrzlinu a nohou som presúvala peniaze ktoré boli na dne fontány. Harry bol tiež celý čas ticho, no on pozoroval mňa. Keď sme dojedli, chytil ma za ruku a odtiahol do tunela z ruží. Vraj mu bolo horúco a bál sa, že dostane úpal. Chabá výhovorka, ale ja som tam chcela ísť tiež. Ale určite nie kvôli tieňu.

Sadla som si na lavičku a celé si to obzerala. Nad, pred a za mnou boli samé ruže a príjemný chládok.

Zdalo sa akoby to slabé svetlo, ktoré pomedzi ruže prekukovalo bolo ružové. Bola tam dokonala atmosféra.

„Milujem ťa,“ povedal po chvíľke ticha a s nádejou mi pozeral do očí. „Čo cítiš ty?“

„Fakt to nevieš?“

Na tvári sa mu mihol úsmev.

„Milujem ťa,“ povedala som s tou najväčšou nehou v hlase ako som dokázala. Tvár mu začal zdobiť úsmev a jeho pery konečne prišli na miesto, kde patria. Na tie moje. Rukami si ma pritískal k sebe a ja som sa mu konečne znova hrala s jeho kučerami. Čo robili naše jazyky, asi vysvetľovať nemusím. Motýle v mojom bruchu sa išli zblázniť akoby sa aj oni láskali. Mala som pocit, že všetky moje orgány v tele to prežívali so mnou. Radosť, túžbu a lásku. Najväčšiu aká existuje a ešte väčšiu. Keď sme sa od seba odsunuli, darovali sme si zaľúbené pohľady. Tie, čo nám tak chýbali a boli úprimné.

„Budeš moje dievča? Znova?“ pobavene no s vážnymi úmyslami  sa ma spýtal.

„Srdcom som nikdy neprestala byť tvojím dievčaťom,“ usmiala som sa na neho a znova sme boli tam, kde sa cítime najlepšie. V raji našich bozkov.

Harry ma chytil za ruku a doviedol do ich nahrávacieho štúdia.

„Spievaj, láska!“ zavelil.

„Čože? Ja neviem čo, prečo, kde? Ja sa hanbím.“

„Hocičo, čo ťa napadne.“

„Ale prečo?“

„Pretože chlapci a Paul ťa chcú počuť. Miláčik, nehanbi sa. Toto je tvoja šanca.“

Zhlboka som sa nadýchla, premietla si v hlave skladbu a spustila. http://www.youtube.com/watch?v=cRM70Jw7F4M&ob=av2e  Keď som zaspievala prvé tóny, zbadala som na tvárach okolo seba údiv. To ma iba nakoplo vpred a dala som do toho väčšiu silu.

Keď som skončila začali mi tlieskať a Harry na mňa hrdo pozeral. Podišiel ku mne, pobozkal ma.

„Toto je moje dievča,“ pohladil ma po chrbte.

„Myslím, že tvoj hlas by sa dobre predával. Prvý koncert by si mohla urobiť s chlapcami a potom uvidíš ako sa o teba bude každý trhať. Môžem ťa aj ukázať niekomu, kto by ťa vystrelil na vrchol. Stačí povedať jedno slovo,“ povedal Paul.

Všetky očí v miestnosti boli upreté na mne. Od možnej slávy ma delilo jedno slovo. V hlave som si všetko zvážila aj keď som už bola rozhodnutá dávno. Zlé stránky slávy: Žiadne súkromie, všetko sa nafúkne, nemôžete si ani prdnúť aby o tom nevedel celý svet. No všetko sa to vyvažuje tými dobrými. To najhlavnejšie je, že spev ma veľmi baví a chcem sa ním živiť. Ostatné dobré stránky slávy pre mňa nie sú až tak podstatné. Ešte raz som si to všetko premyslela a definitívne som sa rozhodla.

„Budú to dve slová, ale podstata bude zachovaná. Chcem to.“

Chalani začali výskať a priskočili ku mne. Také veľké objatie som asi ešte nikdy nezažila. Bolo na mne natlačených päť chlapcov a jedna mrkva, z ktorej som si potajomky odhryzla. Určite si to nevšimol. A ak áno, mne to nevadí. Paul nás pobavene pozoroval. Teda myslím, že to robil, pretože popravde som naňho nedovidela. Keď sa odo mňa konečne odlepili, moje pery začali byť zamestnané. Harry sa mi žiadostivo dobíjal do úst a ja som sa pokúšala odolať. Ale to by sa nepodarilo ani vojakovi, ktorý bol vycvičený v púšti. Proste sa to nedalo. Prestala som vnímať pripomienky za nami a jediné čo ma zaujímalo bol jeho jazyk a to, že budem slávna. Nový život sa mi práve začal.

                                                                  The end