Uptown girl 14

Zlato sme nevyhrali, ale musí sa uznať, že Rusi sú lepší. Boli ako korčuliarsky diabli. Ale striebro je dobré, nie? Čo to hovorím.. Je to úžasné :)

Niall

Viete si predstaviť niečo lepšie ako byť zavretý v malom sklade s dievčaťom, ktoré podľa všetkého ľúbite? Pretože ja neviem. Ako sa ku mne pritisla, pretože sa bála pavúka. Cítil som sa úžasne, keď som mohol dýchať jej vôňu a celkovo som cítil jej telo na mojom. Ak mám pravdu povedať, žiadny pavúk tam nebol, ja som ju len chcel objímať. Možno som urobil zlý skutok, no ja som sa vtedy cítil úžasne. Keď som naklonil k nej hlavu, pretože som mal pocit, že bozk v tom momente, by bol dobrý, bol som v siedmom nebi. Ona sa tiež ku mne jemne naklonila. Znamená to, že ma tiež chcela pobozkať, nie? No nebolo by to ono, keby práve vtedy nám do vnútra nevleteli. Akoby nevedeli vydržať ešte aspoň päť minút. To sú asi zákony schválnosti.

Viem, Suzan hovorila, že keď strieľame máme sa sústrediť iba na to. No to sa nedá, keď to dievča mi tak pobláznilo hlavu. Bola taká krásna, keď sedela na zemi, slnko ju pohládzalo a pozorovala nás. Možno to bolo iba zbožné prianie, no zdalo sa mi, že väčšinu času spočíva pohľadom na mne. No nevedel som to poriadne posúdiť, keďže slnko jej svietilo do očí a mala ich mierne privreté. Sem tam prehodila nejaké slovo s Lizzy, no pohľad nespúšťala. Asi tomu dievčaťu prinesiem čokoládu. Viem, že nás nezamkla sama, no načo by som to dával chlapcom? Som s nimi každý deň a to by si mali vážiť.

Už keď sme boli v aute ma všetci bombardovali otázkami.

„Aké to tam bolo?“

„Bála sa?“

„Utešoval si ju?“

„Pobozkali ste sa?“

„Alebo bolo aj niečo viac?“ podpichol Louis a rozosmial celé auto.

„Vy ste ale pervérzni.“

„Veď nám niečo povedz! Sme ti v podstate ako bratia. Veľmi nedočkaví bratia.“

„Tak, bozk ani nič viac nebolo.“

„Ani bozk? Prečo?“

„Lebo ste to vy, prerušili.“

„Azda sme vás tam mali nechať až do zotmenia?“

„To nie, len ste mali zlé načasovanie.“

Doma som sa zavrel do izby. Nikto ku mne nechodil. Možno aj chceli prísť, len ich Liam zastavil. On vedel, že som potreboval byť aspoň na chvíľu sám. Len ja a gitara. Bez hocijakých pravidiel, som behal prstami po hmatníku, no vznikla z toho hudba. Hudba, ktorá vyjadrovala moje pocity. Lásku, šťastie, strach a nedočkavosť. Možno ich bolo aj viac, len som to nevedel pomenovať.

Nikdy som neveril, že to príslovie žiť z lásky, je pravdivé. No asi to tak je. Pretože som naposledy jedol raňajky. Do Nando´s sme nešli a nemal som nutkanie vyrabovať celú chladničku. Vôbec som nebol hladný. Práve naopak. Akoby som len nedávno jedol. Nie je to šialené? Myslel som, že budem stále jesť, nech sa deje, čo sa deje.

„Poď sa dole najesť. Alebo ti to mám doniesť?“ spýtal sa Liam, keď vošiel do izby.

„Ani jedno, ani druhé. Nie som hladný.“

„To isté som prežíval s Danielle. Žil som z lásky. Cítil som sa vždy perfektne.“

„Kedy to pominie?“ spýtal som sa, akoby to bola choroba.

„Vlastne, u mňa to trvá doteraz. Nie až tak intenzívne, ale keď som s ňou, všetko je tak ako má  byť a nič nemôže byť lepšie.“ Vždy som chcel mať taký vzťah ako má on. Nadovšetko sa milujú, sem- tam pohádajú, ale to k tomu patrí.

Vybral si z vrecka mobil a usmial na obrazovku. Vedel som, čo to značí. „Choď za ňou,“ usmial som sa. Poďakoval mi pohľadom a vybehol  z izby. Znova som bol sám. Nie, žeby mi to prekážalo. Samotu som mal celkom rád. Keď si predstavíte, že len čo vyjdete na ulicu, sám už nebudete, tak to oceníte. Niekedy som nevedel oceniť samotu a súkromie, no sláva vás to naučí.

Mal som sto chutí zdvihnúť mobil a zavolať Suzan. No to by som najprv musel mať jej číslo. Povedzte mi, kde som mal hlavu, keď som od nej nepopýtal číslo. Veď je to životu potrebné. Najbližšie, keď ju uvidím, musím to urobiť.

Všetko som si v hlave premyslel, takže som zišiel do obývačky. Tak či tak, o chvíľu by sa už všetci nahrnuli do mojej izby. Báli by sa či sa mi niečo nestalo.

V obývačke však bol iba v objatí párik Liam a Danielle. Chcel som ísť naspäť do izby, no zavolali ma k nim. Sadol som si do kresla a zapozeral do telky. Počul som jemný smiech a šepkanie vedľa mňa. Snažil som sa to nevnímať, pretože som to veľmi chcel zažívať ja so Suzan. Keď sa Liam postavil a niekde išiel, Danielle sa ku mne ozvala.

„Máš už dohodnuté rande so Suzan?“

„Nemám, ale to už určite vieš.“

„Tak ju niekam zavolaj. Veď všetci vieme čo k nej cítiš.“

„Keď sme pri nej, sú tam všetci a pred nimi to fakt robiť nechcem. A ak ju zavolám dozadu, všetci sa začnú smiať.“

„Tak jej zavolaj na mobil a pozvi ju tak.“

„Aj to mi už napadlo, no to by som musel mať jej číslo.“ Začala sa hrabať v kabelke a nakoniec vybrala mobil.

„Nech sa páči. Nájdeš ju pod jej menom.“

„Odkiaľ máš jej číslo?“ s údivom som sa jej spýtal.

„Väčšinou si pýtam číslo na prvom stretnutí. A pri nej som akosi tušila, že bude veľmi dobré, ak ho popýtam hneď ako bude príležitosť. Nemusíš mi ďakovať. Len si opíš jej číslo.“ Vybehol som do izby pre mobil a rýchlo si ho opísal.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem!“ priateľsky som ju objal.

„Načo čakáš? Zavolaj jej,“ usmiala sa na mňa.

Ani si neviete predstaviť aký som bol šťastný, keď som sa pozeral na jej číslo. Akosi podvedome som sa ho aj naučil. Možno hodinu som sa naňho len pozeral, kým som sa odhodlal jej zavolať. V hlave som mal a slová, ktoré jej poviem. Stlačil som volať a čakal.

„Prosím,“ ozval sa jej zamatový hlas. Aj keď som bol iba na druhom konci telefónu, srdce sa mi rozbúchalo.

„Ahoj, tu som ja, Niall.“

„Och, ahoj,“ v hlase jej bolo počuť, že sa usmiala. „Odkiaľ máš moje číslo?“

„Dala mi ho Danielle. Nevadí, však?“

„Jasné, že nie.“ Nastalo krátke ticho, kde ona čakala čo poviem a ja som sa odhodlával.

„Máš na zajtra nejaký program?“ pomaly som sa opýtal.

„Nemám. Prečo?“

„Takže už budeš mať. Samozrejme, ak budeš súhlasiť. Čo by si povedala na piknik v lese?“

„Budem veľmi rada. Kto tam bude?“

„Iba my dvaja, nevadí?

„Jasné, že nie. Už sa teším.“

„Zajtra o tretej by som ťa mohol vyzdvihnúť?“

„Mohol. Mám niečo zobrať?“

„Nie, ja ťa pozývam, tak ja všetko beriem.“

„No ja aj tak niečo so sebou vezmem. Možno niečo upečiem alebo, ja neviem. Niečo vymyslím.“ To dievča sa nedá odradiť.

„Ak inak nedáš,“ usmial som sa.

„Musím, končiť. Ahoj. Zajtra sa vidíme.“

„Ahoj. Neviem sa dočkať...“ Keď v telefóne zapípalo, že zložila, hodil som mobil na posteľ a začal sa smiať na celý dom.

„Vyšlo to!“ skríkol som.