Uptown girl 5

Znova sa ospravedlňujem, že včera časť nebola. Dúfam, že vám táto bude páčiť :)

Niall

„Odvoz?“

„Máme.“

„After párty je zabezpečená?“

„Je.“

„A čo ochranka?“ spýtal som sa.

„Tak na toto sme zabudli,“ Louis si plesol po hlave. Už celú hodinu sme rozmýšľali nad tým, čo sme zabudli.

„Zavoláme Paulovi, nech nám ju ide vybaviť.“

„Paulovi sme sľúbili, že si môže na pár dní oddýchnuť. V poslednej dobe sa s ním nedalo vydržať. Vždy po nás iba vrieskal,“ zasmial sa Harry.

„Čuduješ sa mu? Plieskal si Louisa po zadku, hovoril si, že je na zjedenie a presadzoval si svoj názor, aby sme naspievali pesničku o jeho chutnom zadočku,“ zaškeril sa Zayn.

„A ty si celý čas pozeral do zrkadla a upravoval si vlasy. Niall iba jedol a rehotal sa. Takže nezvaľuj všetku vinu na mňa. Aby som nezabudol, Liam telefonoval s Danielle.“

„Vinu máme všetci a hotovo. Ideme za Luce, nech nám niečo vybaví?“

„Ak si zabudol, ona je vyšetrovateľka.“

„Poznáš na polícii niekoho iného?“

„Nie. Ide sa za Luce.“

Keď sme už boli pred vyšetrovňou, bolo tam veľa ľudí. Znamenalo to, že sa niečo stalo a všetci sú svedkovia. Nejaké dievčatá tam plakali. Žeby vražda? Dlho som sa nad tým nezaoberal, pretože sa po našom zaklopaní otvorili dvere. Stála tam Luce a snažila sa nám vysvetliť, že máme prácu. Veľmi sa jej to nedarilo. Snažte sa nám niečo vysvetliť. Márna snaha. Rezignovala a pustila nás do vnútra. Zbadal som tam dievča. Nádherné dievča. Dlhé rovné tmavohnedé vlasy a zelené oči. Páni. Keď sa nám naše pohľady stretli, niečo mnou prebehlo. Ani som sa nespamätal a už bola preč. Možno preč z miestnosti, ale nie z mojej hlavy.

„Kedy máme najbližší koncert?“

„O dva týždne. To bude pohodička,“ vzdychol si Zayn a hodil sa do kresla.

„Nechcete vyskúšať niečo nové?“

„Čo máš na mysli?“

„Skok z lietadla, bungee jumping. Alebo lukostrelectvo! To som chcel vždy vedieť,“ navrhol som.

„Lukostrelectvo.. Letia na to baby?“ spýtal sa Harry.

„Ja si myslím, že áno.“

„Takže je to jasné. Ideme!“

„A poznáš niekoho, kto to učí?“

„Vy ste asi fakt slepí.“

„Prečo?“ spýtali sa zborovo naraz.

„Vyučuje to jedna rodina a plagát majú vyvesený na bránke do domu. A okolo toho sme už dosť veľakrát išli.“

„Tak načo čakáme? Ideme, nie?“

Cesta nám trvala asi 15 minút.  Zastavili sme pred domom a zazvonili sme. Otvorila nám milá dáma okolo štyridsiatich rokov.

„Dobrý deň, chceli by sme sa prihlásiť na lukostrelectvo.“

„Koľko lekcií?“

„Tak to nevieme,“ povedal za nás Liam.

„Ale máme čas také dve mesiace,“ dodal som.

„Dobre. To sa už dohodnete s niekým iným. Takže zaplatíte až potom, pretože ešte neviete ako dlho budete chodiť. Takže choďte za dom a tam už stretnete môjho manžela aj s dcérou. Veľa šťastia vám prajem,“ usmiala sa na nás.

Šli sme tam, kde nám kázala. Keď som ju uvidel, srdce mi poskočilo. Celé dva týždne mi behala po rozume a teraz je dosť možné, že ma bude učiť. Vyčítal som si, že som sa vtedy ku nej neozval, ale akoby  som teraz dostal druhú šancu. Ak toto nie je osud, tak už asi nič.

„Ahoj, ja som Harry. Toto je Louis, Liam, Zayn a Niall. A nasledujúce dva mesiace nás budeš učiť strieľať z luku,“ prehovoril Harry. Chcel som to urobiť ja, no on ma predbehol.

 „Ahoj, rada vás spoznávam. Ja som Suzan. Kedy môžete začať?“ Pekné meno.

„Aj hneď teraz.“

„Kto ste? Mám pocit, akoby som vás už niekde videla.“ Všetci sme sa na ňu uškrnuli.

„Možno to nie je iba pocit. Poznáš skupinu One direction?“

„Možno som to už niekde počula. Ale nie som si istá. A prečo sa to pýtate?“

„Pretože, to sme my.“

„Páni. Celebrity k nám veľmi nechodia. Bol tu otec Adele, no to sa asi nepočíta. Čo vás tu zaviedlo?“

„Páči sa nám tento šport. Povedali sme si, že za skúšku nič nedáme. Teraz máme turné iba po Anglicku, takže máme, menšie voľno.“

„Ja za voľno považujem, keď môžem s vyloženými nohami pozerať telku. No nič. Poďte so mnou. Vyberieme vám luky.“

Všetko nám vysvetlila a usúdil som, že na svete niet lepšieho učiteľa. Keď videla, že zle držím luk, prišla ku mne a pomohla mi s tým.

„Luk si chyť troška vyššie a tetivu môžeš držať aj viac ako dvoma prstami.“ Keď sa ma dotkla, ostal som prekvapený stáť.

„Viac ju vystri a ľavú ruku máš veľmi vysoko.“ Jemne mi ju dala nižšie a o krok odo mňa odstúpila. Trocha mi prišlo ľúto, že odo mňa tak rýchlo odchádza, ne nejak som to prežil.

Tesne pred tým ako sme odchádzali som šiltovku hodil na zem. Potreboval som mať zámienku, prečo sa vrátim späť. Chcel som byť s ňou chvíľu sám.

Keď sme už odchádzali, vrátil som sa k nej a jemne sa na ňu usmial.

„Prepáč, ale zabudol som si šiltovku. Môžem sa po ňu vrátiť?“

„Jasné.“

Cestou po šiltovku som rozmýšľal, čo jej poviem. Nezašli by sme niekedy von? Alebo Máš pekný bočný postoj Hlúposť..

 „Potato! Kde trčíš?“ Skríkli na mňa chlapci a všetky moje nádeje na rozprávanie sa s ňou sa razom rozplynuli.

„Veď idem!“ skríkol som za nimi. „Takže zajtra,“ usmial som sa na ňu a s myšlienkou, že ju zajtra uvidím znova, odišiel.