Uptown girl 5

Znova sa ospravedlňujem, že včera časť nebola. Dúfam, že vám táto bude páčiť :)

Niall

„Odvoz?“

„Máme.“

„After párty je zabezpečená?“

„Je.“

„A čo ochranka?“ spýtal som sa.

„Tak na toto sme zabudli,“ Louis si plesol po hlave. Už celú hodinu sme rozmýšľali nad tým, čo sme zabudli.

„Zavoláme Paulovi, nech nám ju ide vybaviť.“

„Paulovi sme sľúbili, že si môže na pár dní oddýchnuť. V poslednej dobe sa s ním nedalo vydržať. Vždy po nás iba vrieskal,“ zasmial sa Harry.

„Čuduješ sa mu? Plieskal si Louisa po zadku, hovoril si, že je na zjedenie a presadzoval si svoj názor, aby sme naspievali pesničku o jeho chutnom zadočku,“ zaškeril sa Zayn.

„A ty si celý čas pozeral do zrkadla a upravoval si vlasy. Niall iba jedol a rehotal sa. Takže nezvaľuj všetku vinu na mňa. Aby som nezabudol, Liam telefonoval s Danielle.“

„Vinu máme všetci a hotovo. Ideme za Luce, nech nám niečo vybaví?“

„Ak si zabudol, ona je vyšetrovateľka.“

„Poznáš na polícii niekoho iného?“

„Nie. Ide sa za Luce.“

Keď sme už boli pred vyšetrovňou, bolo tam veľa ľudí. Znamenalo to, že sa niečo stalo a všetci sú svedkovia. Nejaké dievčatá tam plakali. Žeby vražda? Dlho som sa nad tým nezaoberal, pretože sa po našom zaklopaní otvorili dvere. Stála tam Luce a snažila sa nám vysvetliť, že máme prácu. Veľmi sa jej to nedarilo. Snažte sa nám niečo vysvetliť. Márna snaha. Rezignovala a pustila nás do vnútra. Zbadal som tam dievča. Nádherné dievča. Dlhé rovné tmavohnedé vlasy a zelené oči. Páni. Keď sa nám naše pohľady stretli, niečo mnou prebehlo. Ani som sa nespamätal a už bola preč. Možno preč z miestnosti, ale nie z mojej hlavy.

„Kedy máme najbližší koncert?“

„O dva týždne. To bude pohodička,“ vzdychol si Zayn a hodil sa do kresla.

„Nechcete vyskúšať niečo nové?“

„Čo máš na mysli?“

„Skok z lietadla, bungee jumping. Alebo lukostrelectvo! To som chcel vždy vedieť,“ navrhol som.

„Lukostrelectvo.. Letia na to baby?“ spýtal sa Harry.

„Ja si myslím, že áno.“

„Takže je to jasné. Ideme!“

„A poznáš niekoho, kto to učí?“

„Vy ste asi fakt slepí.“

„Prečo?“ spýtali sa zborovo naraz.

„Vyučuje to jedna rodina a plagát majú vyvesený na bránke do domu. A okolo toho sme už dosť veľakrát išli.“

„Tak načo čakáme? Ideme, nie?“

Cesta nám trvala asi 15 minút.  Zastavili sme pred domom a zazvonili sme. Otvorila nám milá dáma okolo štyridsiatich rokov.

„Dobrý deň, chceli by sme sa prihlásiť na lukostrelectvo.“

„Koľko lekcií?“

„Tak to nevieme,“ povedal za nás Liam.

„Ale máme čas také dve mesiace,“ dodal som.

„Dobre. To sa už dohodnete s niekým iným. Takže zaplatíte až potom, pretože ešte neviete ako dlho budete chodiť. Takže choďte za dom a tam už stretnete môjho manžela aj s dcérou. Veľa šťastia vám prajem,“ usmiala sa na nás.

Šli sme tam, kde nám kázala. Keď som ju uvidel, srdce mi poskočilo. Celé dva týždne mi behala po rozume a teraz je dosť možné, že ma bude učiť. Vyčítal som si, že som sa vtedy ku nej neozval, ale akoby  som teraz dostal druhú šancu. Ak toto nie je osud, tak už asi nič.

„Ahoj, ja som Harry. Toto je Louis, Liam, Zayn a Niall. A nasledujúce dva mesiace nás budeš učiť strieľať z luku,“ prehovoril Harry. Chcel som to urobiť ja, no on ma predbehol.

 „Ahoj, rada vás spoznávam. Ja som Suzan. Kedy môžete začať?“ Pekné meno.

„Aj hneď teraz.“

„Kto ste? Mám pocit, akoby som vás už niekde videla.“ Všetci sme sa na ňu uškrnuli.

„Možno to nie je iba pocit. Poznáš skupinu One direction?“

„Možno som to už niekde počula. Ale nie som si istá. A prečo sa to pýtate?“

„Pretože, to sme my.“

„Páni. Celebrity k nám veľmi nechodia. Bol tu otec Adele, no to sa asi nepočíta. Čo vás tu zaviedlo?“

„Páči sa nám tento šport. Povedali sme si, že za skúšku nič nedáme. Teraz máme turné iba po Anglicku, takže máme, menšie voľno.“

„Ja za voľno považujem, keď môžem s vyloženými nohami pozerať telku. No nič. Poďte so mnou. Vyberieme vám luky.“

Všetko nám vysvetlila a usúdil som, že na svete niet lepšieho učiteľa. Keď videla, že zle držím luk, prišla ku mne a pomohla mi s tým.

„Luk si chyť troška vyššie a tetivu môžeš držať aj viac ako dvoma prstami.“ Keď sa ma dotkla, ostal som prekvapený stáť.

„Viac ju vystri a ľavú ruku máš veľmi vysoko.“ Jemne mi ju dala nižšie a o krok odo mňa odstúpila. Trocha mi prišlo ľúto, že odo mňa tak rýchlo odchádza, ne nejak som to prežil.

Tesne pred tým ako sme odchádzali som šiltovku hodil na zem. Potreboval som mať zámienku, prečo sa vrátim späť. Chcel som byť s ňou chvíľu sám.

Keď sme už odchádzali, vrátil som sa k nej a jemne sa na ňu usmial.

„Prepáč, ale zabudol som si šiltovku. Môžem sa po ňu vrátiť?“

„Jasné.“

Cestou po šiltovku som rozmýšľal, čo jej poviem. Nezašli by sme niekedy von? Alebo Máš pekný bočný postoj Hlúposť..

 „Potato! Kde trčíš?“ Skríkli na mňa chlapci a všetky moje nádeje na rozprávanie sa s ňou sa razom rozplynuli.

„Veď idem!“ skríkol som za nimi. „Takže zajtra,“ usmial som sa na ňu a s myšlienkou, že ju zajtra uvidím znova, odišiel.

Ja viem...

Som hrozná... Celé poobedie som robila jeden hlúpy projekt na anglinu. Chcela som robiť projekt o 1D, ale on povedal, že nemôžme robiť o skupinách. Dal nám na výber, móda, naša krajina a knihy. Takže som si vybrala obľúbená kniha. Forever young to istí. Dala som tam aj Výnimočná. Pozná niekto túto knihu?
Ale späť k tomu čo som chcela. Dnes časť nebude, keďže zo seba neviem poriadne vypotiť ani to, čo teraz píšem. Takže prepáčte. A zajtra bude časť skôr. Tipujem, že niekedy okolo obeda.

Uptown girl 4

Počkať. Ja mám učiť piatich krásnych chlapcov? A jeden z toho mi chodil po rozume celé dva týždne. Keby som nechodila s Joshom... Ale ja s ním chodím. A mám ho rada. Alebo sami aspoň páči. Jedno z toho určite.

„Ahoj, rada vás spoznávam. Ja som Suzan. Kedy môžete začať?“

„Aj hneď teraz.“ Neviem prečo, ale boli mi nejaký povedomí. Aj ich mená, akoby som už niekde počula. Možno sa mi to iba zdalo, no spýtala som sa ich na to.

„Kto ste? Mám pocit, akoby som vás už niekde videla.“ Všetci sa na mňa uškrnuli.

„Možno to nie je iba pocit. Poznáš skupinu One direction?“

„Možno som to už niekde počula. Ale nie som si istá. A prečo sa to pýtate?“

„Pretože, to sme my.“

„Páni. Celebrity k nám veľmi nechodia. Bol tu otec Adele, no to sa asi nepočíta. Čo vás tu zaviedlo?“

„Páči sa nám tento šport. Povedali sme si, že za skúšku nič nedáme. Teraz máme turné iba po Anglicku, takže máme, menšie voľno.“

„Ja za voľno považujem, keď môžem s vyloženými nohami pozerať telku. No nič. Poďte so mnou. Vyberieme vám luky.“

Vošli sme do nášho malého skladu. Boli tam terče, luky, šípy a dokonca aj dobové oblečenie. Vybrala som im päť lukov, tulce a chrániče na predlaktie. Spolu sme sa vrátili na miesto kde sme sa zoznámili a moja hodina sa mohla začať.

„Chcete ísť každý po samom alebo to môžem vysvetliť všetkým naraz?“

Pozreli sa na seba a svorne mi odpovedali. „Naraz.“

„Dobre. Postavte sa čelom k terču.“

„Sú tam iba tri,“ poznamenal Liam.

„Teraz nechcem aby ste triafali terče. Asi som sa zle vyjadrila. Proste buďte otočený tamtým smerom. Všetci ste praváci?“

„Nie. Ja som ľavák,“ ozval sa Niall.

„Dobre. Takže všetci okrem Nialla si nasaďte na ľavé predlaktie chránič. Niall ty urob to isté, no na pravé predlaktie. “ Urobili ako som povedala a čakali na ďalšie inštrukcie.

„Teraz si založte šípy. Nastoknite ho na tetivu a druhý polovičku uložte do toho jarôčka.“ Najprv na mňa nechápavo pozerali, no nakoniec to dokázali bez mojej pomoci.

„Ako vidím, už nestojíte ako máte. Postavte sa do vašej pôvodnej pozície a ľavou rukou chyťte stred luku. Ty Niall, pravou. Pravou chyťte tetivu. Niall...“

„Ja ľavou,“ zasmial sa.

„Trup otočte o 180° a tetivu natiahnite najviac ako dokážete. Ruku majte narovnanú, akoby ste pod ňou mali pravítko.“ Len čo som to dopovedala, Louis omylom vystrelil.

„Prepáč. To samo,“ ospravedlňujúco sa na mňa usmial.

„To je v pohode. Ale máte ruky v zlej polohe. Mohla som si myslieť, že som mala začať radšej najprv bez šípov. No myslela som si, že vám to pôjde lepšie.“

„Sme speváci, nie lukostrelci.“

„Veď ja viem. Dobre. Šípy odložte a urobte to isté, čo ste robili pred chvíľou.“ Poslušne všetci napli tetivu a snažili sa urobiť to perfektne. Prechádzala som sa okolo nich a opravovala ich. Keď som videla ako sa s tým Niall trápi, povzdychla som si a pristúpila k nemu.

„Luk si chyť troška vyššie a tetivu môžeš držať aj viac ako dvoma prstami.“ Opravil chyby, ktoré som mu vytkla, no aj tak som od neho neodišla. Dotkla som sa ho a začala ovládať jeho ruky.

„Viac ju vystri a ľavú ruku máš veľmi vysoko.“ Jemne som mu ju dala nižšie a o krok od neho odstúpila.

„Takto je to dobré,“ usmiala som sa na neho. Ďakovne sa na mňa usmial a ja som pokračovala buzerovaním ostatných. Keď už všetci ovládali postoj. Museli sme skončiť, pretože už bolo veľa hodín. Pomohli mi všetko odniesť a uložiť na správne miesto.

„Kedy môžeme prísť znova?“

„Máte zajtra čas?“

„Zajtra je štvrtok, však? Myslím, že nemáme na pláne nič,“ usmial sa na mňa Zayn.

„O desiatej tu buďte ako na koni.“

„Platí.“ Pozbierali sa na odchod. Všetci sa so mnou rozlúčili, len modrooký Niall zaostával. Mala som z neho pocit, akoby mi ešte niečo chcel povedať. Otočil sa a smeroval ku mne. Srdce sa mi rozbúchalo a čakala, čo sa stane.

„Prepáč, ale zabudol som si šiltovku. Môžem sa po ňu vrátiť?“ Čo som čakala. Áno. Romantické filmy robia divy.

„Jasné.“

S úsmevom na tvári a šiltovkou na hlave sa ku mne vrátil a v očiach som mu videla otázku. Azda mal šiltovky dve? Začala som nad tým úpenlivo premýšľať, no dospela som k tomu, že má modré oči.

„Potato! Kde trčíš?“

„Veď idem!“ skríkol za nimi. „Takže zajtra,“ usmial sa na mňa a odišiel.

Uptown girl 3

Ja viem.. Dávam tu časť dosť neskoro, ale akosi nebol čas ju skôr napísať. No tipujem, že už ste si pri mne zvykli, však? :D

A ďakujem za radu :) Dala som si francúzštinu. Nech Boh dá, aby som ju zvládla a mala nervy na jej učenie :D

Prajem príjemné čítanie :)

Ach, tie jeho modré oči. Behali mi po mysli celý deň. Keby len jeden, možno by som sa nad tým veľmi nepozastavovala. Ale prepáčte. Dva týždne v kuse?! Veď som ho videla asi tak minútu. Keď vôbec toľko. No v hlave mi urobil poriadny zmätok. Z päťdesiatich pokusov o trafenie stredu, no ani jeden sa nevydaril? Vážne. Toto sa mi neudialo ani keď som začal chodiť s Joshom. Áno Josh... Už len kvôli nemu sa mi nemalo toto stať. Hlavu som mala mať zaplnenú ním. Čo asi robí, kde je, ako sa má, premýšľa aj on o mne? Vlastne,  ja som také veci v hlave nikdy nemala. Veľmi ma tie veci okolo chlapcov nezaujímali. Nikdy som nechápala, ako moje spolužiačky môžu stále iba rozprávať o ich priateľoch. Mňa to nudilo počúvať. Nie aby som o tom ešte aj hovorila. Ale ich nudilo počúvať o lukostrelectve a podobných veciach o ktorých som ja mohla rozprávať celé dni. Po pravde ani Josha to nebavilo počúvať. Niekedy nechápem ako môžeme pri sebe vydržať. Sme úplne odlišní.

Ja, kľudná, zaľúbená do prírody a tvrdohlavá ako poleno. On, šialený, nevyspytateľný, niekedy sa chová ako úplný idiot. Ale protiklady sa priťahujú. Chcete vedieť ako sme sa dali dokopy ?

Chodil na našu školu. Tam sme sa spoznali. Bol s partie rebelov. Moja partia na tú ich, neustále kydala, no mňa to nejako priťahovalo. Raz sa z frajerstva pri mne pristavil a spýtal sa ma, či s ním nepôjdem von. Vtedy ma chytila chvíľka pojašenosti a súhlasila som. Všetko bolo v poriadku. Rozprávali sme sa a popri tom prechádzali. To bolo naše prvé rande. Druhýkrát ma pozval do kina. Nejaká romantická komédia, ktorú si veľmi nepamätám. V hlave som mala zapnutú kontrolku, ktorá pípala Joshove meno.

No a na treťom sa to stalo. Náš prvý bozk. Pozval ma na večeru. Celý čas mi lichotil a ja som sa naňho zaľúbene usmievala. Po večeri sme sa pešky vybrali domov.

„Ako sa ti páčil dnešný večer?“ zapozeral sa na mňa sivými kukadlami. V tej bledomodrej košeli mu to nehorázne seklo.

„Lepší nemohol byť.“

„Ja si myslím, že mohol.“

Začervenala som sa.

„Si rozkošná, keď sa červenáš. No na tvoj úsmev to nemá.“ Chytil ma za ruku a otočil k sebe. Jeho drsné ruky mi prešli po líci a jemným pohladením mi zastrčil prameň vlasov za ucho. Hlboko sa mi zapozeral do očí a ochutnal to, čo ešte nikto. Moje pery. Vzbĺkla som červeňou a oblial ma pot. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Vždy som si myslela, že budem okolo seba vidieť ohňostroje a hlavou sa mi premelie budúcnosť s ním. Dlhé roky randenia, svadba, deti, vnúčatá a nakoniec spoločná smrť. Naivné, však? Ale čo nedokážu tie romantické filmy vsugerovať do hlavy...Nemôžem povedať, že sa mi môj prvý bozk nepáčil. To by som klamala. Len to nebolo podľa mojich predstáv. No aj tak, to malo na mňa silný účinok a ten moment si zapamätám do konca môjho života.

Toto je naša malá história, ktorá trvá sedem mesiacov. Ktovie ako dlho to ešte vydrží, keď iba jeden pohľad urobil so mnou toto.

„Suzan, Suzan... Čo sa to s tebou deje? Azda som ťa nič nenaučil? Keď strieľaš z luku, máš byť zameraná iba na to a nie byť myšlienkami niekde inde.“

„Ale veď ty sa strieľaním vždy ukľudňuješ,“ odfrkla som.

„To je pravda, ale vtedy som dušou prítomný. Upokojuje ma, že nemôžem rozmýšľať nad ničím iným. A ty vieš, že to tak musíš robiť.“

„Ja viem. Stalo sa to a už sa to nestane.“ Možno...

„Budeš mať nových žiakov. Práve sa dohadujú s mamou.“

„Kto to je?“

„Ja neviem. O všetkom sa dohadujú s mamou.“

„Tak ako vieš, že neprišli na niečo iné?“
„Prepáčte, ale počuli sme, že vyučujete lukostreľbu. Môžeme sa zapísať?“ napodobnil chlapčenský hlas. Zasmiala som sa. Imitovanie, mu strašne nešlo a ja som sa nad tým vždy z chuti zasmiala.

„Tak mi povedz aspoň koľko majú rokov.“

„Odhadujem,  že okolo 19.“

„Konečne žiadne deti.“

„Len, aby si sa potom vedela sústrediť na učenie. Pri piatich, vzhľadom celkom schopných chlapcoch, to nebudeš mať ľahké.“

„Oni sú až piati?“

„Azda sa bojíš, že sa nebudeš vedieť rozhodnúť, ktorý sa ti páči viac?“

„Vieš čo oci,“ hodila som na neho vražedný pohľad. Založila som si šíp do luku a a jediné čo som vnímala, bol stred terča. Nevšímala som si čo sa deje okolo mňa. Keby ma vtedy niekto videl, možno by si pomyslel, že som vyšla zo psychiatrie. Bez okolkov som strieľala jeden šíp za druhým.

Keď sa mi podarilo všetky šípy minúť, začula som potlesk. Otočila som sa a všimla som si tých piatich chlapcov z vyšetrovania. Všetkých som si ich premerala. Možno som na tom modrookom spočinula dlhšie ako som plánovala, pretože tvár sa mu roztiahla do úsmevu.

Pristúpili ku mne sa predstavili sa mi. Hovoriť začal chlapec s kučeravými vlasmi a šibalským pohľadom.

„Ahoj, ja som Harry. Toto je Louis, Liam, Zayn a Niall. A nasledujúce dva mesiace nás budeš učiť, strieľať z luku,“ očarujúco sa na mňa usmial.

Uptown girl 2

Potrebujem poradiť. Neviem čo si mám dať na strednej za druhý jazyk. Nemčinu som vyškrtla, pretože by sa mi plietla s angličtinou a celkovo sa mi ten jazyk nepáči. Ostala mi ruština a francúzština. Na ruštinu ma ťahá to, že nie je až taká ťažká. Stačí sa naučiť azbuku a potom to už ide ľahko. A druhá vec je, že s ňou sa teraz dá dohovoriť už skoro všade. No francúzština.. to je tak nádherný jazyk... Ale bojím sa, že je veľmi ťažká a nedokázala by som sa ju naučiť. Takže, vedeli by ste mi poradiť? 

A k story. Dostala som nové nápady k I should have kiss you. No neviem či sa mám k tomu vrátiť alebo nie. A ak áno či mám Uptown girl nechať tak alebo mám pridávať dve naraz. Že jeden deň to a druhý hento. Či by to potom nebolo mätúce... Alebo ďalšia možnosť, dopísať Uptown girl a potom sa vrátiť k Diane a Harrymu no s novým názvom New Life...

Help me!

Preľakla som sa. Na chvíľu som tam iba tak stála s otvorenými ústami a posledné čo ma trápilo, bolo že Josh tam auká, pretože som ho dosť silno uhryzla do jazyka. Jeho fakt trápilo toto? Všetci už boli zbehnutí okolo nej a vtedy som sa spamätala. Priplávala som k nim a rýchlo sa vyšvihla hore. Uvedomila som si, že každý je v šoku a okrem čumenia na ňu, nič nerobia. Všetkých som od nej odsotila. Utešovalo ma jedine to, že to nebola ani Lizzy, ani Terrie. Bolo to nejaké dievča, ktoré som nikdy v živote nevidela. Naklonila som sa nad ňu a začala zisťovať či dýcha. No jediné čo som počula, bolo to desivé ticho, ktoré vyplňovalo kvapkanie vody z mojich vlasov na jej telo. Chcela som cítiť šteklenie jej dychu na mojom líci no nestalo sa to. Tak ako sa nestalo, že som videla zdvíhať jej hrudník.

„Čo čakáte?! Volajte niekto záchranku!“ okríkla som ich a snažila sa jej nahmatať pulz. Moje tušenie s vyplnilo. Nič som necítila.

„Je mŕtva,“ vydesene som zašepkala. Cítila som na sebe pohľady. Všetkým sa od strachu rozšírili zreničky a jej kamarátkam sa na tvárach vytvoril vodopád.

„Máme ju oživovať. Vraj sú tu za dve minúty,“ povedal Zack. Jej kamarátky ma od nej odstrčili. Asi sa konečne spamätali a zistili, že toto už nie je žiadna sranda.

„Raz, dva, tri, štyri...“ počítali do tridsiatich a potom jej dali dve vdychy do úst. Takto sa to párkrát zopakovalo, kým neprišli záchranári. Uvoľnili sme im cestu a oni už vedeli čo majú robiť. Oživovali ju tam asi hodinu. Jednu mučivú hodinu, plnú očakávania, vzlykov a strachu.

Momenty, ktoré si navždy zapamätám a budú ma prenasledovať do konca môjho života. Keď jeden z tých záchranárov pristúpil k nám a profesionálnym hlasom sa k nám prihovoril.

„Je nám to veľmi ľúto, ale nepodarilo sa nám ju zachrániť. Prajem vám úprimnú sústrasť.“

Ďalší z takýchto momentov sa stal asi o minútu možno dve, neskôr.

Policajti nás odháňali preč. No keď som sa otočila, uvidela som ako ju ukladajú do toho čierneho mechu na mŕtvoly. Vyzerala akoby iba spala, no predsa to tak nebolo.

„Zajtra o druhej sa dostavte na vypočúvanie. Nemusíte sa ničoho báť, bude to len ako oboznámenie,“ oslovil nás jeden z tých policajtov. Zvyšok mám celý rozmazaný. Pre nás, čo s ňou nemáme nič spoločné, je to hrozný zážitok. Aké to musí byť pre jej kamarátky? A je rodinu? Vie to vlastne už jej rodina? Kto vie.

Akosi sme sa dostali domov. V tichosti, ponurej nálade, sme sa rozlúčili. Doma som to oznámila rodičom a ponurá nálada sa preniesla aj do nášho domu.

O pol druhej nám už pred domom stál Zac spolu s ostatnými. Nasadla som k nim do auta, nasilu sa usmiala a vyrazili sme. Cestou sme prehodili pár slov. Snažili sme sa nerozmýšľať nad tým strašným zážitkom.

Ocitli sme sa v starej budove. Všade samé dvere a policajti. Vyšli sme na tretie poschodie. Tam už čakali kamarátky toho dievčaťa. Toho dievčaťa.. Ani neviem jej meno, no bol to hrozný zážitok. Po jednom nás predvolávali. Najbližšie pri daných dverách sedeli tie dievčatá, takže ony išli ako prvé. Prišiel rad na mňa. Lizzy ma pohladila po chrbte a vošla som do miestnosti. Stredne veľká, žeby kancelária? V strede bol stôl a za jedným koncom už sedela žena asi niečo po tridsiatke.

„Sadnite si,“ vyzvala ma. Poslúchla som ju a posadila som sa oproti nej.

„Takže ako sa to stalo?“

„Ja-ja-ja neviem,“ zakoktala som sa.

„Upokojte sa. Povedzte iba čo ste videli.“

„Bola som práve v bazéne s mojím priateľom, venovali sme sa sebe, keď som začula výkrik a to som už ju videla spadnutú v kaluži krvi.“

„Takže ste nevideli, ako spadla?“

„Nie.“

„Čo sa stalo potom?“

Všetko som jej povedala a popri tom sa spomínala na to ako sa to udialo.

„Myslíte si, že to niekto zavinil?“

„Nie, nemyslím si to.“

„Bol tam ešte niekto iný? Niekto koho ste videli, že po danej udalosti odišiel?“

„Myslím, že nie.“

„Ale nie ste si stopercentne istá. Chápem to správne?“

„No.. áno.“

„Dobre. Mô...“ Niekto zaklopal na dvere. Prekrútila očami a s nevôľou šla otvoriť.

„Mám tu vyšetrovanie.“

„Prepáč, ale potrebujeme doriešiť tú ochranku. A vieš, že si jediná, ktorú tu na polícii poznáme. Že nám niekoho vybavíš?“ začula som chlapčenský hlas. Zaujal ma tak som sa naklonila, aby som naňho dovidela. Zbadala som niekoľko chlapov. V celku pekných chlapcov. No veľmi dobre som na nich nedovidela.

„Od čoho tu máte Paula?“

„On práve robí niečo iné. Prosím, Lucy, že budeš taká dobrá?“

„Že ste to vy. Poďte dnu a ja niekomu zavolám. A vy,“ otočila sa na mňa, „už môžete ísť.“ Prešla som okolo tých chlapcov a zacítila neskutočne modrý pohľad, ktorý sa na mňa pozeral spod blonďavých vlasov.