Dôležité

Miláčikovia moji :) Dnes bude časť niekedy večer, takže buďte pripravení. Zajtra dúfajme, že tiež. A buď to bude nová časť alebo jednodielovka. Či už s vianočným nádychom, normálna, s chalanmi alebo nie to sa ešte uvidí. Možno ich bude aj viac, pretože mne sa na Štedrý deň strašne vlečie čas, takže sa ho budem snažiť zmysluplne zaplniť. Teda, ak mi ho nezaplnia rodičia varením, Čo dúfam, že nie, pretože koláče budeme piecť dnes, rybu robí oco, šalát ja doobeda s babkou a kapustnicu mamka. Čo bude robiť sestra je vo hviezdach.
Piatok ... Och to bol tak úžasný deň. Asi najlepší v mojom živote. A myslím to úplne naozaj. Čo tam dovolenka, bola som s kamarátmi, smiali sme sa a užívali si život. Fakticky, dúfam, že takých piatkov bude ešte veľa. Podotýkam, zabávali sme sa bez alkoholu. Tá troška vína na trhoch sa nepočíta. Ako ste si užívali vy "koniec sveta"? :D

New life 48

Ahoj lásky! :)  Konečne som si našla čas na napísanie novej časti. A myslím, že už by to mohlo byť pravidelnejšie. Teda, od soboty, pretože zajtra to nepôjde a v piatok. Pfúúú, budem rada ak dôjdem v zdraví domov :D Takže prepáčte za tú dlhú prestávku a teraz si užite čítanie :)

A ešte jedna vec. Zajtra spievame pred učiteľmi, tak nám držte palce :)

Len čo som dorazila do izby, sťažka som sa oprela o dvere a pomaly sa spustila na zem. Znova som do toho spadla. Znova so Zaynom. Znova sa mi môže pokaziť vzťah. Prečo robím stále tie isté chyby? Nariekala som v duchu.

Koniec so sebaľútosťou! Rozhodla som sa a postavila na nohy. Pevným krom som vošla do našej kúpeľne, upravila sa a šla do kuchyne. Bola prázdna. Buď ešte všetci spali alebo niekde šli. Keď som sa pozrela na hodinky s poľutovaním som zistila, že to bude prvá možnosť. Bolo ešte len niečo po deviatej hodine. To tých spachtošov len tak nerozhodí. Rozhodla som sa, že im niečo uvarím. Veď keď tam už bývam, nech som im na nejaký osoh, nie? Zozbierala som všetko čo som našla a zistila som, že toho nebolo zase až tak veľa. Veľa zemiakov, nejaké mäso, veľká kopa mrkvy a zopár kusov nejakej inej zeleniny. No urobila som čo sa dalo. Pomedzi varenie som čítala knihu a najmä sa z hlavy snažila vytlačiť to, že sa chystám akoby podviesť Zayna. Hoc, nemuselo by to tak byť nie? Veď môžem si vyraziť s iným kamarátom von? Ak si odmyslím to, že sme sa bozkávali za Harryho chrbtom.

Asi o 11, keď už bolo všetko uvarené sa začal dom pomaly prebúdzať. Jediní ktorí sa neobjavili boli Niall a Lucy. Zayn, len tak pobehoval po celom dome a stále niečo hľadal. Dokopy som s ním ani nebola. Teda, nie žeby mi to vadilo. Alebo možno trochu.

„Diana, ja ťa asi milujem!“ prehlásil Louis, keď začal jesť a Liam horlivo prikyvoval.

„Je to úžasné,“ vysúkal zo seba prežúvajúc Liam.

„Mohlo by to byť aj lepšie, ak by ste tu mali rozmanitejšie veci. Človek by is myslel, že v dome superhviezd bude toho na výber veľa.“

„My sme špeciálne superhviezdy,“ zasmial sa Louis a vyprskol pri tom trochu jedla na stôl. S ospravedlňujúcim úsmevom to utrel rukou a tú si vytrel do nohavíc.

„Prasa,“ pokrútila som hlavou a smejúc sa šla do izby pripraviť. Nechcela som sa pripravovať nejak precízne. Ale zase nechcela som byť ani škaredá. Musela som urobiť trošku aj dojem. Vlasy som si nechala voľne spustené a na tvár si dala trochu mejkapu. Oblečenie som si vzala to čo mi prišlo prvé pod ruku (rozhodovala som sa asi 20 minút medzi troma verziami)

Za päť minút dva som vyšla z izby, pred ktorou ma už očakával Zayn. „Si.. krásna,“ vzdychol, keď si ma premeral pohľadom.

„Ďakujem,“ zamrmlala som a vykročila dolu schodmi.

„Hej, počkaj ma!“ skríkol a dobehol za mnou.

„Ako tam ideme?“ spýtala som sa cestou po schodoch.

„Zavolal som nám taxi,“ usmial sa a zoskočil z posledného schodu.

„Hej, hej, hej! Kde sa tak ženiete?“ zastavil nás podozrievavo Louis. Prebehla mnou triaška. Veď v jedinom okamihu by to všetko mohlo prasknúť.

„Chcel som niečo kúpiť Perrie. Chápeš, za to že som bol k nej tak hnusný. Na znak nového začiatku,“ uškrnul sa Zayn.

„Ach tak,“ pokýval hlavou. „Konečne si dostal rozum. Bežte a kúpte niečo pekné,“ zasmial sa a vrátil sa do kuchyne. Ja som zatiaľ neveriacky pozerala na Zayna.

„Čo je?“ uškŕňal sa. „Hádam si si nemyslela, že nemám vymyslenú výhovorku. Možno som debil, ale nie až taký,“ zachechtal sa a obliekol si kabát. Ja som si zatiaľ obula čižmy a potom tiež kabát.

Vonku nás už čakal taxík. Nasadli sme do neho, Zayn šoférovi podal papierik s adresou a s úsmevom sa otočil na mňa. „Máme si veľa čo povedať.“

„Nie som si istá, či  budeme rozprávať o tom istom.“

„Tak ja si ti v prom rade budem musieť k niečomu priznať.“

„Priznať?“ nechápavo som sa na neho pozrela.

„Všetko sa dozvieš v pravý čas,“ vzdychol si a pozrel sa von oknom.

Taxík nám zastavil pred neveľkou budovou no s obrovským nápisom Café. Hemžilo sa tam kopa ľudí. Mamičky s uplakanými deťmi, zamilované páriky či už mladých alebo starých ľudí.

„Poď,“ popchol ma Zayn dovnútra. Otvoril mi dvere a mňa oviala úžasná vôňa kávy a čaju.

„Box na rezerváciu Zayn Malik,“ zahlásil nás nejakej pani. Tá nás s úsmevom a profesionalitou zaviedla do daného boxu. Začínalo mi byť hrozné teplo, preto som sa vyzliekla a Zayn po mne zopakoval.

„Takže čo si mi to chcel povedať?“ spýtala som sa na rovinu, keď sme už mali objednané a pomaly si odchlipovali z našich hrnčekov.

„Fakt chceš začať touto témou? Je to toho toľko čo by sme si mohli povedať..“ snažil sa zahovoriť.

„Zayn, ani to o čom sa chcem rozprávať ja nebude dvakrát príjemné, tak začni.“

„Lenže potom možno naštvaná alebo zdeprimovaná odídeš.,“ zosmutnel.

„Okey, tak ti v skratke poviem moje a hneď na to ty, platí?“ Prikývol a ja som spustila. „Myslím, že by sme sa nemali stretávať osamote. Neprospieva to mne ani tebe. Ty si musíš nájsť iné dievča, a možno si si už aj našiel, len si to nechceš pripustiť. Veď Perrie je zlaté dievča. Ja som s Harrym a ľúbim ho. Takže preto navrhujem, aby sme to všetko skončili.“

„Asi by predsa bolo lepšie, keby som najprv hovoril ja,“ zašepkal.

„Vyklop to. Potrebujem to počuť a ty povedať.“

„Fajn... Pamätáš sa na tú noc, kedy ste sa s Harrym pohádali kvôli Ollymu?“ spýtal sa. Akoby som si to mohla nepamätať. Teda, aspoň tú časť noci. Prikývla som. „A pamätáš si aj to, že som bol s tebou na izbe a tam sme sa opili?“

„Pamätám sa, že sme sa šli opiť a potom až tú tupú bolesť v hlave. A že si bol zamknutý v kúpeľni.“

„Tak to malo svoj dôvod. Vieš...“

„Počkať. Ty si nemal okno?“ neveriacky som vydýchla.

„Nie. Takže .. Trošku som ťa začal bozkávať, skončili sme v posteli a ..“

„Čože?! My sme spolu spali?“ vykríkla som možno trocha hlasnejšie ako som mala. Skontrovala som územie a sykla naňho.

„Pšššt. Nie, nespali sme spolu. Zavolal mi Harry a potom som sa spamätal. Teda aj ty, no potom čo som odišiel do kúpeľne si stiahla zvyšok fľaše a ta trochu si ma chcela znásilniť. Preto som spal vo vani. Nebol som si istý, či by som sa ovládol a nepodľahol. A nechcel som podraziť kamaráta.“

„Bože.. Čo som to urobila,“ vzlykla som a slzy sa mi tlačili do očí. Nemyslela som si, že by som niečo také mohla urobiť ani pod vplyvom alkoholu. Vtedy sa ku mne prisunul Zayn a vtisol mi bozk na slzy.

„Zayn?“ šepol mne tak známy hlas. „Diana?“

Niečo pre vás mám...

Ahojte :) Možno ste očakávali , že dnes bude časť, no nejak na to nevyšiel čas. Celý týždeň som mala nutkanie kresliť, no cez školu na to nebol čas, takže som dnes využila možnosť a na úkor písania som dnes celý deň kreslila plus trošku aj hrala na gitare. Ak sa podarí, tak časť bude zajtra. Budeme piecť medovníčky, plus sa musím učiť, no verím, že si nájdem čas :)
A pridám vám tu aj kresbu z dnešného dňa. Nie sú to One Direction, ale Gerard Butler.

New life 47

Viem, že mala byť včera, no blogger sa rozhodol protestovať.

Diana

Mestečko pod nami začalo ožívať. Najprv sa rozsvietila jedna ulica, potom sa to nejak divne zatáčalo, vyzdvihovalo, znova zatočilo až rovno sa spojilo so začiatkovým bodom. A čo z toho vzniklo? Jedno krásne veľké vysvietené srdce. Potom sa zažali aj ostatné svetlá a srdce zmizlo v hromade iných svetiel. No bolo to nezabudnuteľné.

„Harry,“ vzdychla som s úsmevom na perách.

„Ľúbim ťa,“ šepol a nežne ma pobozkal.

„To ty?“

„Nebolo to tak ťažké. Len som musel zistiť ktoré svetlá treba zažať a v akom poradí. A stačilo ísť za primátorom mesta. On to všetko vybavil,“ usmial sa. Bola to krásna chvíľa, deň, výlet. No ja som vedela, že to musí raz skončiť a potom možno prídu problémy. Teda, nemusí to tak byť. No ktovie.

Po troch dňoch sme sa presťahovali k Anne a tá si nás užívala ako najviac šlo. Aspoň raz za deň za nami prišla mamka, Lara a Tom. Chceli si náš užiť. Všetci spolu sme si rozumeli, no musel prísť aj čas lúčenia. Najprv sme šli za Mary a oznámili sme jej, že má záhradníka. Bola z toho nadšená. Vrúcne  nás objala, povedala zopár poučných a hrejivých slov a šli sme sa rozlúčiť domov. Zbalené tašky nás už čakali v hale a naša rodina bola zostúpená. S každým sme sa vyobjímali. Tom si ma pritisol až trikrát. Darmo, dvojča sa nezaprie. Mamka a Anne ma mačkali tiež dosť dlho. Uvedomovala som si, že ich dlho neuvidím a to ma bolelo. Tisli sa mi slzy do očí, no vedela som, že ich musím potlačiť. Náš týždenný pobyt ukončili dve slová Šťastnú cestu.

Zaparkovali sme pred domom. Chvíľu sme ešte čakali v aute a odhodlávali sa do toho dažďa. Stierače nestíhali, tak Harry vypol motor.

„A sme doma,“ uškrnul sa.

„Sweet home,“ usmiala som sa.

„Sweet weather.“

„No akoby nie. No už som si na to zvykla. Poďme dovnútra,“ vzdychla som a vybehla z auta. Dážď ma celú zmáčal, no ja som usilovne behala k dverám. Našťastie bolo odomknuté, takže som rozrazila dvere a znova sa ocitla v suchom prostredí. Asi sekundu na to za mnou dobehol aj Harry.

„Tašky vyberiem neskôr,“ zasmial sa a zavrel za sebou dvere. „Kde sú všetci?“ zamrmlal sám pre seba, vyzul na stred haly a šiel na poschodie. Len čo som sa vzorne vyzula na rohožku a Harryho topánky uložila na miesto, šla som za ním. Zhora sa ozývala hudba  a presnejšie to vychádzalo z Niallovej izby. Počula som tlieskanie, pískanie a smiech. Vošla som medzi nich a uvidela centrum zábavy. Lucy predvádzala rôzne tanečné kreácie, no len čo ma zbadala, prestala a rozbehla sa ku mne.

„Vzala ma! Cher ma vzala!“ kričala a smiala sa.

„Gratulujem ti Lucy,“ usmiala som sa. Tá zo šťastia vyskočila a rozbehla sa naspäť do stredu miestnosti. Zacítila som na sebe pohľad. Intenzívny, spaľujúci, sexy. Len čo sa mi s ním stretol pohľad, musela som sa odvrátiť. No on sa nedal odhovoriť. Prešiel z druhej strany miestnosti ku mne a zovrel ma vo svojom objatí.

„Chýbala si mi,“ zamrmlal mi do vlasov.

„Zayn,“ šepla som.

„Nič nehovor. Zajtrajšok platí aj keby sa malo neviem čo stať,“ uškrnul sa  a odstúpil odo mňa.

Harry už skoro ráno odišiel. Zobúdzať sa sama v posteli sa mi nepáčilo. Už som si zvykla byť prebúdzaná sladkým bozkom. Takto som sa musela sama vyhrabať z perín, čo mi dalo riadne zabrať. V pyžame som zívajúc vyšla z izby a chcela som ísť za Lucy. Len tak dievčensky pokecať, pretože včera na to nebol čas. No na chodbe som sa zrazila so Zaynom.

„Och, prepáč,“ usmial sa a vôbec sami nezdalo, žeby mu to bolo ľúto. Práveže bol nadšený z toho, že ma stretol.

„Nevadí,“ zamrmlala som a chcela pokračovať k Lucy, no on mi zaterasil cestu.

„Poď na chvíľu ku mne do izby,“ chytil ma za ruku a ťahal za sebou. Chcela som protestovať, o vedela som, že to nebude mať výsledok. Podvolila som sa a sadla si na jeho posteľ. On zatiaľ zavrel za nami dvere a potom sa usadil oproti mne.

„Tak, čo si chcel?“

„Dnes o druhej máme to sľúbené stretko.“

„Ale...“ chcela som protestovať.

„Žiadne ale. Sľúbila si to a už to odvolať nemôžeš.“

„Môžem aspoň vedieť kde pôjdeme? A čo povieš ostatným? A čo Perrie?“

„Nechaj sa prekvapiť tým, kde pôjdeme. A ostatní sa nemajú právo miešať do môjho života. A Perrie? Ja som ju nechcel. Oni mi ju vnútili.“

„No je to dievča a má city!“ naštvane som sykla.

„A ja city azda nemám? Myslíš si, že som bol nadšený z toho, že mám s ňou chodiť? Že ty chodíš s Harrym a na mňa ani nepomyslíš?“

„To nie je pravda, že na teba ani nepomyslím,“ zamrmlala som so sklonenou hlavou.

„Nie? Vážne nie?“ šepol a prstom mi nadvihol hlavu. Prepaľoval ma pohľadom a čakala som kedy ma pobozká. Alebo, žeby som to aj chcela? Strhla som sa a vyskočila na nohy.

„O druhej ťa budem čakať v hale. Maj sa,“ rozlúčila som sa a rozbehla sa späť do mojej izby.

Čo sa mi honí mysľou 2

Tak.. ako začať. Je toho hrozne veľa... Okey, začnem takto.
Keď je všetko v poriadku, nevyskytne sa nič zlé. Som brutálne šťastná a zdá sa mi, že všetko vychádza podľa plánu. Mávam takéto časy asi dva týždne občas aj viac v kuse a potom raz toľko týždňov sa na mňa valí všetko zlé. Mám chuť plakať, kričať a všetko to zo seba dostať, no to sa nedá. Ja nechcem aby ma ostatní hovorili, že všetko bude v poriadku, lebo nebude. Nikomu nemôžem povedať všetko. Raz za čas sa mi už nechce robiť, že je všetko v poriadku a vtedy sa všetci začnú zaujímať. Lenže z toho plynú len ďalšie problémy. Ja mám potrebu sa vyrozprávať a potom ľutujem, že som nedržala jazyk za zubami. Teda, občas neľutujem. Lebo dostanem dobré rady. A práve teraz som v období mizérie, kedy nič nevychádza.
Hrozne sa na niečo teším? Tak je 99% šanca, že to vôbec nevyjde a bude to totálne zlé. Viď štvrtok a v podstate aj včerajšok. Teda, včera mi bolo dobre, veď na vodnej so spolužiakmi a zopár inými študentmi. Či už áčky alebo zo Šrobárky. Ale.. malo to byť inak. On mi narozprával, že keď nám nevyšiel štvrtok, tak si svoju spoločnosť užijeme aspoň v piatok. A on to potom zruší? Znova? Bohu vďaka, že som tam mala moju super kamošku a kamoša. Lebo bez nich by ma tam šľahlo. Hoc v podstate ma tam skoro šľahlo s nimi. Či už z tej funny atmosféry čo tam bola, či ako sme sa rozplývali s kamoškou nad čašníkom alebo z toho koľko som ťahala s kamošom. (Naučila som sa krúžka! A kamoš sa mi smial, že sú malé.)
A teraz sa v podstate dostávam aj ku problému a´lá z poviedky utieklo napätie a dlho sa tam dejú iba pekné veci. Písala som pekný život do poviedky a vžívala som sa do toho. A nedochádzalo mi, že z toho uteká iskra. Len som chcela aspoň písať pekný život. Tak akosi som si to vykompenzovala. Dokonca je pravda, že som to nemala úplne vymyslené. Mala som líniu deja, no tie opletačky okolo toho som vymýšľala za pochodu. Občas sa mi podarilo vymyslieť pred písaním, no aj tak. A je pravda aj to, že som to písala v podstate z povinnosti. Teda, ani je tak z povinnosti, ale zo zvyku. Už mi to neprivádzalo takú radosť ako kedysi. Ale teraz zisťujem, že mám potrebu písať. No neviem ako dlho ešte potiahnem New life. Možno to skončí o 10 častí, možno skôr, možno neskôr. Neviem, no určite to budem musieť zhustiť a nedávať tam tie pekné opletačky. Takže v novej časti čakajte Harryho a Dianu, ukončím ten výlet a ide sa do "tuhého". Teda, dúfam, že sa to podarí podľa mojich predstáv a nebude ten odchod trvať na celú časť. Neskôr urobím skoky v čase, aby som sa dostala k podstate textu a... ukončím to.
Dúfam, že som vás neuspala. Majte sa krásne, večer čakajte časť.

Dôležité prečítať

Takže, po dlhej odmlke som znova tu. Prepáčte, že mi to tak dlho trvalo, no chápete. Škola -_- Tie svine nám natrepú všetky písomky do jedného týždňa. Veľmi humánne od nich. A oznamy sú také. Ešte som neodpovedala na komenty, ale ja odpoviem. Aj som si ich prečítala a Denisa to úplne vystihla. Viac vám o tom poviem dnes, keď pridám Čo sa mi honí mysľou 2. A dnes bude aj nová časť New life, tak ak máte záujem, buďte v strehu.

New life 46

Sorry, že až teraz večer, no inokedy to nešlo. A či bude časť zajtra ešte poriadne neviem, keďže sa mi treba učiť matiku a chémiu. Držte palce z oboch predmetov budeme písať písomku.

Niall

Len čo Harry s Dianou odišli, prišiel mi dom prázdny. Cítil som, že bez Dianinej podpory sa ostatní budú do mňa navážať kvôli Lucy. Ja viem, že mi zatiaľ ešte ani poriadne s ňou nepomohla, no ja som chcel jej rady. Veď je vo vzťahu už dlho a šťastne, tak kto by mi pomohol viac? Dokonca ona sa pozná aj s Lucy, preto by vedela nám dvom dopomôcť. Je to vôbec normálne? Že sa mi páči dievča, ktoré poznám ledva týždeň? Možno so mnou niečo nie je v poriadku. Možno sa potrebujem liečiť. A možno si to celé len namýšľam.

„Niall?“ šepla Lucy, keď sme v kuchyni boli už len my dvaja.

„Áno?“ usmial som sa a prebudil z myšlienok.

„Pôjdeš so mnou na ten konkurz? Nikoho iného tu nepoznám a s ostatnými chalanmi nemám taký vzťah ako s tebou. Potrebujem ťa tam, pretože sama to nezvládnem,“ sklonila hlavu. Dokonca sa mi zdalo, že sa začervenala. Bola taká rozkošná!

„Isteže tam s tebou pôjdem. Ani som neuvažoval o inej možnosti.“

„Bojím sa,“ šepla.

„A čoho?“

„Že zabudnem kroky. Že sa mi popletú nohy. Že sa im nebudem páčiť a že budem najhoršia,“ zamrmlala.  Nechápal som to. Veď bola úžasná. Videl som ju tancovať a šlo to od srdca. Ako si mohla myslieť, že sa jej to nepodarí? Ja som si bol istý, že Cher ju s radosťou príjme a bude z nej očarená. Inak to ani nemohlo byť. Keď som si konečne našiel dievča, ktoré sa mi páči a ona by sa musela odsťahovať naspäť do Livingstonu. Teda, ona v Londýne ešte nebola úplne nasťahovaná, no ja som to bral ako hotovú vec a iná možnosť nepripadala do úvahy.

„Lucy, to nie je možné. Si úžasná.. Úžasne tancuješ. Je nemožné, aby sa ti to nepodarilo. Uvidíš. Už to máš v kapse!“ chytil som ju za ruku a zapozeral sa jej do očí. Hoc iba takto ponad stôl, no bolo to.. Bolo to magické. Spaľovala ma pohľadom a ja som videl, že mi verí. Alebo aspoň chce veriť. „Kedy tam máme byť?“ spýtal som sa po chvíli.

„Konkurz sa začína o druhej poobede. Takže chcem tam byť najneskôr o pol druhej. Vyrážame tak o .. jednej?“

„Asi áno.“ Pozrel som sa na hodinky. „Teraz je o päť minút dvanásť, takže ešte máme chvíľu času,“ usmial som sa.

„To je už toľko? Nie, nemáme čas! Ja sa musím ísť upraviť a precvičiť si kroky! Všetko musí byť dokonalé.“

„Ty si dokonalá už teraz,“ zamrmlal som, no ona ma nepočula, keďže už vybehla hore upraviť sa. Pomaly som sa postavil a šiel sa prezliecť aj ja. Len som si vymenil nohavice a červené tričko za čierne. Tenisky som si obul biele. Tými sa nič nepokazí. Upravený za päť minút som si mohol sadnúť na gauč a pozerať telku. Chalani sa premávali okolo mňa, dokonca mi aj ukradli ovládač. Možno ku mne mali aj nejaké poznámky. Možno ani nie. Ja neviem. Nepočúval som ich. Bol som zaujatý tým čo asi teraz robí Lucy a či by to nebolo divné, ak by som jej vtrhol do izby a pozoroval ako sa pripravuje. No potom som to zavrhol. Ešte by si o mne pomyslela, že som nejaký úchyl.

Niekto do mňa štuchol. Pomaly som otočil hlavou a pozrel sa do čokoládových očí. „Ty si ma vôbec nepočúval?“ zamračil sa na mňa Liam.

„Niečo si hovoril?“

„Nie, len som sa na teba usmieval.“

„Tak v tom pokračuj,“ otočil som sa a chcel znova premýšľať.

„To snáď nemyslíš vážne!“ štuchol do mňa silnejšie a ja som sa zamračil. „Chcem sa s tebou rozprávať. Azda chcem veľa?“

„Ale nie,“ vzdychol som si.

„Ideš s Lucy, však?“ usmial sa. Prikývol som. Bál som sa kde smeruje. „A čo k nej cítiš?“

„Cítim? Nič k nej necítim. Veď ju ani nepoznám.“

„No tak Nialler. Mne to môžeš povedať. Čo si zabudol? Sme bratia a bratia si veria. Neklamú si a pomáhajú. Ja ti chcem pomôcť,“ naliehal Liam.

„Tak dobre,“ vzdychol som. „Možno... Asi sa mi páči. Nič vážne, veď ju dlho nepoznám, no vedel by som si predstaviť a bol by som za to veľmi rád, ak by sme boli spolu. Možno raz..,“ šepkal som.

„Ja ti s tým pomôžem,“ zadúšal sa.

„Najlepšie mi pomôžem, ak sa ti budem môcť vykecávať. Poprípade mi budeš radiť, no inak mi prosím nepomáhaj. Zvládnem to sám.“ Liam trošku posmutnel, no chápal to. Po chvíli na to, zo schodov zoskočila Lucy a poháňala ma. S úsmevom na perách som sa postavil vzal zo stola kľúče od auta a mohli sme vyraziť.

Budova v ktorej sa konal konkurz nebola neobvyklá. V podstate to bola budova najlepšej tanečnej školy v celom Londýna a asi aj Anglicku. Pravdu povediac veľmi sa do toho nerozumiem, ale myslím si, že to je tak. Zaparkoval som na voľné miesto nie ďaleko od školy. Keď som vypol motor, nastal ticho. Bolo počuť len plytké dýchanie Lucy. Chcel som vystúpiť, pretože som očakával, že ma bude nasledovať, no potom som si uvedomil, že možno ani nie.

„Neboj sa, všetko dopadne fajn.“

„A čo ak nie?“ vyľakane šepla. Bože, bolo z nej cítiť na míle ako veľmi sa obáva.

„Tak to potom dobre nedopadne. No to sa nestane. Uvidíš, všetko bude v poriadku. Ty to všetko dokonale ovládaš a tanec je tvoj život. Nedá sa to pokaziť. Je to súčasť teba. Ver mi,“ usmial som sa. „Všetko dopadne výborne. Už teraz ťa vidím na turné.“

„Všetko dopadne dobre. Bude to úžasné. Som na turné,“ opakovala, pravidelne dýchala a postupne sa jej na tvári začal objavovať úsmev. „Tak poďme na to. Cher na mňa čaká,“ uškrnula sa a sebavedome vystúpila z auta.