01.07.2013

A máme tu prvý júlový deň! Ako si užívate prázdniny, aké máte plány na leto? Idete niekam na dovolenku? Aké bolo vysvedčenie? Máme tu aj takých, čo nastupujú na strednú školu? Aké máte z toho všetkého pocity? Hm? Rozpíšte sa! :)
Ja tu Vám dám taký maličký oznam.. Zajtra odlietam na dovolenku- Grécko-Rhodos, takže neviem kedy sa Vám zase ozvem. Ak sa dostanem na net, tak Vám tu rýchlo niečo postnem ;)
A keďže zajtra odlietame už o pol 9 a treba nám skoro vstávať, tak sa znova nerozpisujem, len Vám želám krásne prázdniny a prosím, držte mi palce, aby som nebola chorá- priateľ totiž doma zistil, že má horúčku.

There was a reason 17

Po týždni je tu nová časť! Tešíte sa? :) Je trošku dlhšia, ale snáď stojí za to ...

Komentáre som si všetky prečítala a veľmi ma tešia, no dnes sa mi už odpisovať nechce, čiže ak neodpíšem, nehnevajte sa (snáď sa to viackrát nestane) vedzte, ja si všetky komentáre čítam a teším sa z nich ako malé decko :)

Viac vám toho popíšem zajtra len v nejakom takom príspevku, lebo teraz už spím za stolom -_- Tak sa zatiaľ majte :) 

Ema

Postupom týždňov som si už nevedela predstaviť život bez Zayna. Boli sme spolu väčšinu voľného času. Hovorili sme si všetko. Teda, skoro všetko. Bolo mi blbé mu hovoriť o chalanoch, ktorí sa mi páčia. Nie žeby som mu neverila alebo niečo také. No po tom, čo som sa mu so všetkým priznala na všetkých chalanov pozerá s odporom a istým odstupom. Stal sa z neho môj ochranca. A bála som sa, že ak sa mi niekto bude páčiť, tak si ho bude tak preklepávať, že na mňa ten dotyčný radšej zabudne. Áno, je to pravda, že aj ja som sa bála. Čo ak by mi ten chalan ublížil? Čo ak by to bol rovnaký zvrhlík? Čo by som urobila potom.. Sama som nevedela. No zároveň som si povedala, že si nebudem od chlapov držať na doživotie odstup. Treba sa cez to preniesť. Ak si nájdem dobrého chlapa, ktorý ma bude ľúbiť takú aká som... Ak bude ľúbiť mňa, moju dušu a nie moje telo.. Všetko by bolo dokonalé.

Na svoju prácu som si časom zvykla. Stále mi vadili pohľady niektorých chlapov, a samozrejme, že aj ich hnusné poznámky, ale naučila som sa ich nevšímať. Teda... naučila? Asi ani nie, no to posúdite, keď vás obširnejšie uvediem do situácie.

Jedného dňa, sa v Nando’s  objavil krásny chlapec. Mohol mať tak dvadsaťjeden rokov. Mal tmavohnedé oči a takisto sfarbené krátke vlasy. V očiach mu svietila radosť zo života. Mal krásne tvarovanú tvár. Jemne výrazné líce kosti a ostro rezanú sánku. Bol proste stelesnenie dokonalosti. Dodnes sa čudujem, že som vôbec dokázala otvoriť ústa.

„Prosíte si?“ rozpačito som sa usmiala a pripravila blok. Ktohovie čo sa mu v tej chvíli hmýrilo hlavou no jemne sa na mňa usmieval.

„Kuracie prsia so šalátom a hranolkami.“

Rýchlo som si to zapísala, kým som ešte bola schopná niečo také vykonávať a vysúkala zo seba ďalšiu vetu, ktorú som mala vštiepenú v hlave.

„Dáte si kto mu nejaké pitie?“

„Hm.. Colu?“

Dopísala som si to a prikývla. „Za chvíľu to máte na stole,“ usmiala som sa. Otočila na päte a snažila sa ísť k pultu čo najvyrovnanejšie ako sa to dala.

Len čo som mu zmizla z dohľadu, rozbehla som sa do kuchyne, ukázala blok „kuchárovi“ a rýchlo sa skryla pod stôl. Nedokázala som to predýchať. Bol tak krásny! A ten jeho úsmev. Tie jeho plné pery zakrývajúce biele zuby. Ten jeho pohľad.. Vzdychla som si a skryla hlavu do dlaní.

„Ema! Je to urobené, makaj to odniesť!“ skríkla na mňa moja kolegyňa Tess.

„Veď idem,“ zamrmlala som a opatrne vyšla spod stola. Dala som si dve facky aby som sa spamätala, zobrala tácku a znova tým vyrovnaným krokom kráčala k stolu.

„Nech sa páči,“ usmievala som sa a ukladala tácku na stôl. „Budete si ešte niečo želať?“

„Nie, nateraz nie, ďakujem,“ znova sa usmial tým žiarivým úsmevom a polorozpustená som sa vracala do kuchyne.

Tak veľmi som o tom chcela povedať Zaynovi! Nemala som o tom komu povedať. Preto to vie len Pool. Môj taxikár pozná môj „ľúbostný“ život. Cha, cha. Mala by som mu platiť aj za psychoterapiu.

Na ďalší deň v práci som ho znova stretla. Srdce mi divo búšilo a ja som sa znova cítila ako zbláznená trinástka.

„Dobrý deň, čo si želáte?“

„5 kuracích krídel s hranolkami a šalátom.“

„Dáte si k tomu nejakú pitie?“

„Poprosím si colu,“ usmial sa na mňa a ja som znova roztrasená odišla.

Na tretí deň sa neobjavil. Je pravda, že práca mi začínala až o druhej. No nechcela som sa utešovať tým, že len nevedel, ktoré dni mi kedy začína práca. No po týždni a u nás objavoval každý deň. A stále bol za tým istým stolom. Preto ho nechodil obsluhovať nikto iný ako ja.

Asi pri našom desiatom stretnutí sa to trošku rozhýbalo.

„Dobrý deň, čo si želáte?“ (tá fráza sa mi už zdala trápna)

„Kuracie prsia so šalátom a hranolkami,“ usmial sa. Hlavou sa mi hmýrilo kopu poznámok o tom, aký je to závislý na tom jedle, no zahryzla som si do jazyka.

„Cola?“

„Ako ste to vedeli?“

„Prirodzená intuícia?“ s úškrnom som pokrčila ramenami. Jeho reakciou bol rozkošný smiech.

„Možno,“ riekol s úsmevom a prepaľoval ma pohľadom.

„Tak... ja.. idem pre tú objednávku,“ pozrela som sa do zeme a rýchlym krokom sa pre ňu vybrala. Nedočkavo som čakala pred kuchyňou, kedy mi ju dajú a vracala som sa k nemu.

„Nech sa páči. Je to všetko čo ste si želali?“

„Áno,“ usmial sa, no mne nálada poklesla. Rýchlo som sa usmiala, otočila a vybrala na odchod.

„Počkajte!“ skríkol za mnou a ja som na mieste zamrzla. S očakávaním som sa pomaličky otočila na päte. „Teda... je tu ešte jedna vec, ktorú by som rád vedel.. Ako sa voláte?“

„Ja som Ema,“ usmiala som sa s vystupujúcou červeňou v líchach. „A vy?“

„Kyle. Rád vás spoznávam, Ema,“ žiarivo sa na mňa usmial. „...Môžem vám tykať?“

„Samozrejme,“ odvetila som a už som musela čeliť tomu, že sa postavil. Mohol merať tak 180 cm, čo mi vyhovovalo. Bol zahľadený do mojich oči a podával mi ruku. Prijala som ju a nežne ju stisol.

„Teší ma,“ usmial sa a rýchlo mi vtisol jemný bozk na líce. Tým ma úplne paralyzoval.

„Aj mňa,“ zamrmlala som teraz už určite celá červená.

Nasledujúci týždeň bol skoro taký istý. Každý deň som stretávala Kyla. Teraz sme už prehodili zopár slov a spoznávali sme sa. Ďakovala som len jednému, že on sa stále dostavil okolo obeda a Zayn poväčšine k večeru.

Jedného dňa, keď som roznášala objednávky a medzi nimi aj tú Kylovu, musela som čeliť jednému úchylovi. Stále si objednával niečo nové a nové, len kvôli tomu, aby ma mohol očumovať. Zo začiatku som sa snažila byť zhovievavá, no po tom, ako ma pľaskol po zadku som stratila nervy. Silene som sa usmiala, prešla k baru, kde bol stál krčah s vodou, pomalým krokom a vychutnávajúc si ten pocit blížiacej sa katastrofy som ešte stihla aj hodiť pekný úsmev na Kyla.

„Vy.. Nie ste nič viac len obyčajný kus idiota, ktorý by si zaslúžil kastráciu a elektrický obojok,“ zahrkútala som, akoby som povedala neviem čo krásne.

„K***t,“ usmiala som sa a tie slová potvrdila vyliatím  vody na jeho aj tak spotenú hlavu.

„Ty.. ty...“lapal po dychu a nevedel nájsť tie správne slová. Ja som tam len stála s krčahom v ruke, víťazoslávnym úsmevom a pohŕdavým pohľadom.

„A máš, čo si si zaslúžil,“ odfrkla som a otočila sa na päte. Kútikom oka som zbadala Kyla, ako na mňa vycivene čumí, no razom som narazila na rozzúreného šéfa.

„Ako si si to mohla dovoliť!“ funel. Vyzeral ako taký býk. A všetko čo malo prísť som sa rozhodla zobrať so vztýčenou hlavou. Aj tak som túto prácu mala len kvôli tomu, aby som sa nenudila doma. „Nevieš aký je tu protokol?! Zákazník je pán a vy ste sluha!“

„Zákazník je úchyl, nie pán! Teda aspoň tento tu. Znášala som to dosť dlhú dobu, ale tento imbecil to už naozaj prehnal. Nikto ma tu nebude ochytávať.“

„Ale nemuseli ste mu vyliať na hlavu vodu!“

„Ale musela! A mám chuť mu tým krčahom rozbiť hlavu,“ zavrčala som a varovne ho vztýčila.

„To by ste neurobili...“

„Ale urobila. Chcete sa staviť?“

„Máte padáka!“ pohŕdavo na mňa vykríkol.

„To vám ale trvalo,“ zasmiala som sa a otočila na päte smerom do kuchyne, kde som sa šla prezliecť.

Bolo to tak uvoľňujúce vedieť, že už ma nebude nikto v práci obťažovať. Odchádzala som so super pocitom. (Ale aj tak si asi ešte niečo nájdem.)

Keď som za sebou konečne zavrela dvere, o stenu stál opretý Kyle. Uznanlivo si ma premeriaval.

„Dievča.. ty máš teda guráž,“ pokýval hlavou a dokonca mi aj zatlieskal.

„Mala som na to svoje dôvody.“

„Videl som.. Sám ho chcel nakopať, no ty si to vyriešila lepšie,“ usmial sa. „Nebude ti teraz chýbať práca?“

„Práca? Neboj, peňazí mám nadostač,“ uškrnula som sa. „Viem si privyrobiť aj inak.“

„Ako? Dúfam, že nie vlastným telom,“ zhrozene si prikryl rukou ústa. No v očiach mu bolo vidieť iskričky šibalstva a irónie.

„Samozrejme,“ prekrútila som očami. „Som umelkyňa,“ hrdo som vypäla hruď.

„Uf, to sa mi páči...“ odmlčal sa. „Ema? Ja na tom finančne tiež nie som zle, čiže by ma nezruinovalo, ak by som ťa pozval do kina a potom na večeru. Teda.. ak by si chcela,“ ostýchavo zo seba súkal slová.

„Ja...“ usmievala som sa ako ten najšťastnejší človek pod slnkom. „Veľmi rada,“ usmiala som a a jemu sa hneď rozžiarila tvár.

„Dobre, tak ja ti napíšem moje číslo a potom sa dohodneme, dobre?“ Podala som mu mobil, kde uložil svoje číslo. Omámene som si ho vzala naspäť.

„Bolo mi potešením,“ sklonil hlavu, no nakoniec mi aj tak daroval úsmev. Ešte mi daroval jeden pohľad, keď sa otočil na odchod.

Len čo som sa trošku spamätala, rozbehla som sa cez cestu a smerovala k Zaynovi. Bola som taká šťastná! Teraz som mu už musela všetko povedať.

Chytila som si taxík, čiže cesta až tak dlho netrvala. Vonku bol lejak, čiže som celá mokrá zazvonila pri dverách, ktoré mi otvoril Zayn a hneď som sa mu vrhla do náručia. Ten mi tuho ovinul ruky okolo pása a tískal si ma k sebe. Po chvíli som sa odtiahla a celá rozžiarená som nevedela ako začať.

„Zayn..“ ja ti niečo musím povedať.

„Ema.. aj ja,“ žiarivo sa na mňa usmieval.

There was a reason 16

 Ahojte! Po týždni sa k Vám znova  ozývam :) Táto časť nie je nejak extra dlhá, no snáď sa Vám bude páčiť :)

 Zajtra idem do Krakowa a vraciame sa v utorok večer, čiže najskôr bude časť v stredu, no aj to silne pochybujem. Asi skôr vo štvrtok alebo až sobotu či nedeľu.
Aké bude vysvedčko? 

Ako a kde budete tráviť prázdniny?

Teším sa na Vašu odozvu :)

Zayn

Presvedčil som ju. Ja som ju naozaj presvedčil, aby mi to všetko prezradila. Ona mi verila! Ale aké bolo moje sklamanie, keď som zistil, kvôli čomu odišla. Po vyslovení tých pár viet o tom, čo sa jej stalo... Zlomilo ma to. Ako veľmi som ju ľutoval! Nevedel som čo mám robiť. Môžem ju objať? Som natoľko pokojný, aby som jej neublížil? Nebude sa cítiť zle, ak sa jej  dotknem? Nepripomenie jej to všetko čo sa stalo? ČO MÁM ROBIŤ? V tú chvíľu som mal chuť zabíjať. Ak by som stretol toho idota, prisahám, že by som ho zabil. A bolo by mi úplne jedno, že z toho bude celosvetový škandál a pôjdem do väzenia. Aspoň by som tam sedel s pokojným srdcom, že je na svete o jedného sviniara menej.

Po chvíľke som sa rozhodol ju objať. Pomaly som sa k nej priblížil a nežne položil ruku okolo jej tela. Bola taká drobná, taká zúbožená...Šepkal som jej, že to všetko bude fajn, že sa jej už nič nestane a že od nej nikdy neodídem. Že na ňu budem dávať pozor.

Po chvíľke som zacítil odpor na mojom tele. No to len ona sa trošku oddialila. „Tak.. A už to vieš. Neboj, už sa ma môžeš pýtať na čo len chceš ohľadom toho.. Už budem silná,“ síce sa usmiala, ale aj tak som videl koľko sily ju to stálo. V oku sa jej ešte stále ligotali slzy.

„Nechcem..“ zachrípnuto som hlesol a musel som si odkašľať. „Nechcem ti to pripomínať..“

„Neboj.. teraz cítim, že som urobila dobre. Že tu je niekto, pred kým nemusím nič tajiť.“

„Tak.. Bola si .. predtým incidentom... Mala si... Mala si predtým chujom...“ nevedel som to ani vysloviť. Toľko nečistoty v jednej vete...

„Či som bola panna? Áno, bola,“ zamrmlala. To som už nedokázal prekúsnuť. Niečo... niečo tak intímne a krásne. A ona to zažila takto. S človekom, ktorého nepoznala a ktorý jej asi  aj zabil rodičov. Ani som si neuvedomil, že som mal zovreté päste a ani neviem kedy sa okolo mňa ovinula Emina ruka. Pod jej dotykom som sa roztápal. Keď som sa spamätal z prvotného šoku, opatrne som si ju vzal do náručia..

„Našli ho?“ zachripel som.

„Nie.. Ak ho nájdu, pošlú mi predvolanie,“ vzdychla.

„A ako ho môžu nájsť?“

„Sú to policajti, nejako to dokážu... Napísala som im na papier jeho výzor. Aj by som ho dokázala nakresliť.. Teda, nedokázala.. asi by ma to zlomilo.“

„Ja ti pomôžem zabudnúť, uvidíš,“ riekol som s pevným odhodlaním v hlase a vtisol som jej nežný bozk do vlasov.

Po chvíľke sa trošku pomrvila, no zostala v mojom objatí. Slastne sa vzdychla a zaprisahal by som sa, že potom vzdychu sa jej na tvári objavila vráska. Tesne predtým, ako vyriekla to čo chcela.

„Takže ako to je s tebou a tou slávou?“

Teraz som si vzdychol ja a na chvíľu ju pevnejšie objal. „Chceš to počuť celé od začiatku? Teda, inak to asi nebude mať ani hlavu, ani pätu.“

„Samozrejme.“

„Takže, ako iste vieš, jedného krásneho dňa som sa prihlásil do X-factoru a došiel som až na kasting. Bol som mladý chlapec so snom spievať pred tisíckami ľudí. Už som nechcel spievať len po dome, vo sprche.. Chcel som, aby to posúdili tí, čo sa do toho rozumejú a ak by povedali, že na to mám, chcel som produkovať hudbu. Pre fanúšikov. To bol môj sen. Bol som veľmi šťastný, keď sa to všetko začalo vyplňovať. A do cesty mi vošli tí štyria blázni, ktorých tak milujem, takže mi to všetko ešte viac spestrili. Naša skupina šla do výšin a tým aj naše egá. Tým nechcem povedať, že sme namyslení, alebo niečo podobné. No chápeš, sláva človeka zmení. Už nemôžeme ani vyjsť z domu, aby to všetci nevedeli. Aby nám neboli fanúšičky na každom kroku. Naozaj mi to niekedy lezie krkom. Áno, baví ma spievať, baví ma to robiť pre ľudí. Ale niekedy si prajem, aby so mohol prejsť po hocakom námestí, obdivovať krásy sveta a nikto by sa o mňa nezaujímal. Jedine občas nejaká baba, ktorej by som padol do oka. No chcel by som viesť obyčajný život. Niekedy... Niekedy by som aj chcel, aby som ten sen nikdy nemal. No nakoniec to stále zahodím. Veď som si našiel bratov, ktorých som nemal,“ hlesol som... Čakal som nejakú odozvu, no nič sa nedialo. „Uspal som sa ťa svojim monológom?“ zachechtal som sa.

„Nie, to nie,“ vyriekla. „Len sa zamýšľam nad tvojim slovami. Život obyčajného človeka je predsa len úžasný. Ja som niekedy snívala o tom byť slávna. A dokonca aj teraz by som chcela byť slávna. Preslávená maliarka. No asi by som si hodila slučku, ak by sa mi dialo to čo vám... Máte to.. Z jednej strany hrozné,“ vzdychla.

„Fanúšikovia nás držia nad vodou,“ usmial som sa.

„To je na tom veľmi dobré. A ešte to, že spev milujete..“

„Rozhodne áno,“ zamrmlala som a pery sa mi roztiahli so úsmevu.

Postupom dní, sme sa s Emou čoraz viac zbližovali. Po tom, ako mi prezradila to o Slovensku, sme si hovorili úplne všetko. Nebolo dňa, kedy sme spolu neboli. Buď som ju šiel pozrieť do práce (to bolo skoro každý deň), alebo prišla ona k nám domov. Keďže sa už s Harrym udobrila, nebol to žiaden problém. Alebo sme si šli sadnúť niekde do mesta. Poväčšine s nami chodil aj Ed. Všetko bolo dokonalé a čím ďalej tým som mal väčší pocit, že k Eme cítim niečo viac ako len kamarátstvo. No zároveň som sa bál, že ona to tak necíti a po mojom priznaní by to už také nebolo. Preto som radšej zaryto mlčal.

Jedného krásneho, aj keď upršaného dňa za mnou došla vysmiata Ema. Len čo som jej otvoril dvere, skočila mi do náručia. Nevedel som čo mám robiť, preto som si ju len tuhšie privinul k telu.

There was a reason 15

Ak tu ešte niekto chodí, tak tu je nová časť ;)... O ďalšiu sa pokúsim.. Zajtra asi nebude, ale môže byť v pondelok alebo neskôr. A nebojte, budem sa snažiť, aby už takéto dlhodobé výpadky neboli. 

Keď sme už boli doma, všetko sme si pripravili, usalašili sa na mojej posteli a zapli si komédiu. Jednu či dve? Ani neviem. Ja som zaspala a on pokračoval v pozeraní. Zobudila som sa až pri titulkách.

„Spiaca princezná!“ vyplazil na mňa jazyk, ale následne sa sladko usmial. „Ako si mohla zaspať pri Hangover? To je nemožné..“ krútil nado mnou hlavou.

„Bola som proste unavená,“ zamrmlala som a privinula si deku tesnejšie k telu. „Koľko je hodín?“ opýtala som sa.

Zayn sa natiahol pre mobil, ktorý si položil na môj nočný stolík a svetlo z neho osvietilo celú izbu. „Pol jedenástej,“ odvetil a položil mobil na pôvodné miesto.

„Tak čo ideme robiť?“ spýtala som sa a posadila sa.

„Nechceš spať?“

„Hm.. ani nie. Akosi som sa prebudila,“ zamrmlala som a premýšľala nad tým, ako to je len možné. Žeby to bolo tým, že som si uvedomila.. hm.. že Zayn by pravdepodobne spal vedľa mňa? Je to možné.

„Takže začíname výmenu otázok?“

„Ako chceš..“ hlesla so a hlavou mi prebehlo koľko nepríjemných otázok by mi mohol položiť. Odpovedala by som mu pravdivo? Neviem, možno aj áno. Veď po dlhom čase je to práve on, komu verím a koho sa nebojím.  S kým rada trávim voľný čas...

„Tak.. Ako by som začal.. Bola si už niekedy zamilovaná?“ Zamilovaná... To čo som prežívala s Lukášom, ktorého moji rodičia milovali viac ako ja.. Dá sa to považovať za zamilovanosť? Áno, bolo mi s ním dobre a mala som ho rada. No stačí to? Ak áno, potom by som mala začať randiť so Zaynom. Veď s ním je to také isté.

„Eh.. neviem.. Ako sa to vezme. Chalana som mala, ale či som bola naozaj zamilovaná.. Možno to bol len dlhodobejší flirt. Inak by som ho asi takto nenechala na Slovensku.“

„Ty si ho tam nechala? A chodila si s ním, keď si odišla?“ neveriacky otváral ústa. Bol potešený? Možno.

„Áno.. A čo ty, bol si niekedy zamilovaný?“

Odmlčal sa. „Neviem,“ riekol po chvíli. „Vlastne ani neviem čo všetko to obnáša.“

„Mám ťa poučiť?“ uškrnula som sa.

„A vieš to vôbec ty?“

Tak to trafil do čierneho. „Bohužiaľ.. Viem to len z filmov. A tie sa mi zdajú trošku nereálne a iné ako skutočnosť.“

„Mali by sme sa to spolu naučiť,“ žiarivo sa usmial. Mal taký divný lesk v očiach, ktorý som nevedela identifikovať, preto som to viac nerozpitvávala a radšej premýšľala nad ďalšími otázkami.

„Hm.. Mal si už nejaké dievča?“ spýtala som sa so záujmom.

„Samozrejme.. Aj pred slávou aj počas nej. No v období pred kastingom, to bol väčšinou len flirt. Aby som nebol neskúsený, keď nájdem tú pravú. A predtým než som spoznal teba.. Proste som využíval všetky stránky slávy, do ktorých patrí aj žiadanosť u dievčat. No ty si mi otvorila oči,“ váhavo sa na mňa usmial a preplietol si prsty na rukách, ktoré mal položené na kolenách.

„Ako?“ prekvapene som vydýchla.

„Neviem.. Proste je to tak a nedokážem to vysvetliť... Teraz sa znova pýtam ja!“ zahlásil a mnou desivou predtuchou prebehli zimomriavky.

„Dobre,“ zamrmlala som.

„Tvoja rodina, príchod do Londýna... nikdy si o tom nerozprávala. Nechcem byť otravný ani dotieravý, ale zdalo sa mi, vlastne zdá, že si rozumieme. Viem, že ti môžem veriť a so všetkým sa ti zdôverujem. Takže som dúfal, že je to tak aj u teba..“

„Samozrejme, že to tak je..“ zamrmlala som, ale on pokračoval vo svojom prehovore.

„Dokonca vidím, že stále, ak sa ťa na to opýtam alebo nechtiac niečo s tým spojené spomeniem, prejde ti tvárou niečo ako tieň. Si moja kamarátka a ja vidím, že ťa niečo trápi. Možno, ak sa mi zdôveríš, pomôže ti to. Ja ti pomôžem. Nebudeš na to sama...“

„Zayn..“ vzdychla som. „Ja ti naozaj verím, ale stalo sa toho tak veľa. Všetko ma to bolí, ublížilo mi to. Fyzicky, no najmä psychicky, duševne! Kvôli tomu som odišla. Chcela som to všetko nechať za sebou, Začať novú kapitolu svojho života, ktorá by mi nič z minulosti nepripomínala. Málokto o tom vie. Okolnosti.. Do tých je zasvätených veľa ľudí. No niektoré veci.. Tie vie len niekto. A podrobnosti? Tie si vezmem do hrobu, keďže vymazať z hlavy to neviem.. Ach, ako veľmi by som chcela vymazať polovicu mojich spomienok.. Bolia.. veľmi bolia.“

„Ak to je tak, nemusíš mi to hovoriť..“

„Neskáč mi do reči!“ zahriakla som ho so slzami v očiach, ktoré sa začali drať na povrch spolu s tými hnusnými spomienkami. Znova som sa cítila špinavá ako v onen deň. „Možno.. Možno mi to pomôže. Keď o tom bude vedieť aj niekto iný. Podelím sa s tebou o moju bolesť.. Viem, je to možno sebecké. Pretože ak ma máš rád. NAOZAJ rád, bude ťa to bolieť tiež.  Či ti to poviem alebo nie.. To všetko je na tebe. Si si istý, že to chceš vedieť?“

Znovu nastala chvíľka ticha. Pozeral sa mi do očí a nevedela som dešifrovať o čom premýšľa. No potom rozhodne prikývol. Natiahol sa ku mne a chytil ma za ruku. Oči mi padli na to spojenie a prerývane som sa nadýchla.

„Ja neviem ako začať..“ riekla som po chvíľke.

„Začni ako myslíš, že bude vhodné.“

„Do Londýna som prišla kvôli tomu, že mi zavraždili rodičov. A ...“ v hrdle sa mi urobila hrča. „Znásilnil ma.. To všetko v ten istý deň,“ zlomil sa mi hlas a už som len plakala. Zayn tomu nemohol uveriť. Chvíľu len tak sedela nevedel čo ďalej. Určite premýšľal či je vôbec vhodné sa ma dotknúť. Či  mi to neublíži. A ja som tam len sedel, objímala si kolená a usedavo plakala. Po chvíli sa matrac vedľa mňa mierne prehol a pocítila som okolo chrbta jemný dotyk. Prinášalo mi to okrem strachu aj miernu úľavu. Pomaličky si ma privinul do náručia a hladil ma po vlasoch a chrbte. Znova ma tíšil nezmyselnými slovami.

Po chvíľke som sa od neho oddialila. „Tak.. A už to vieš,“ utrela som si oči a siahala po vreckovke. „Neboj, už sa ma môžeš pýtať na čo len chceš ohľadom toho.. Už budem silná,“ silene som sa usmiala, ale vedela som, že už to vydržím. Naozaj mi pomohlo, keď som sa mohla vyplakať na pleci niekoho, kto to vie tiež.

„Nechcem..“ zachrípnuto hlesol a následne si odkašľal. „Nechcem ti to pripomínať..“

„Neboj.. teraz cítim, že som urobila dobre. Že tu je niekto, pred kým nemusíš nič tajiť.“

„Tak.. Bola si .. predtým incidentom... Mala si... Mala si predtým chujom...“ nevedel sa vykoktať.

„Či som bola panna? Áno, bola,“ zamrmlala som. Zayn zovrel ruky v päsť a teraz som bola práve ja tá, ktorá ho hladila, aby sa upokojil. Nechal sa takto čičíkať možno pol minúty, keď si uvedomil, že by to mal robiť on. Pomaly sa odtiahol spod dosahu mojej ruky a vzal si ma do náručia.

„Našli ho?“

„Nie.. Ak ho nájdu, pošlú mi predvolanie.“

„A ako ho môžu nájsť?“

„Sú to policajti, nejako to dokážu... Napísala som im na papier jeho výzor. Aj by som ho dokázala nakresliť.. Teda, nedokázala.. asi by ma to zlomilo.“

„Ja ti pomôžem zabudnúť, uvidíš,“ pevnejšie ma objal a vtisol mi bozk do vlasov. A viete čo? Ja som mu verila.

Hľa...

Áno, ja viem, že som Vás sklamala..Ale úprimne? Áno, posledný čas bolo strašne veľa učenia. A nesľubujem Vám, že sa to teraz všetko zmení. Nehovorím, ani že budem niečo pridávať každý deň čo týdeň. No zistila som, že rada píšem. len vtedy ak sa mi chce.. Naozaj nerada píšem z povinnosti. A viem, mohla som sa aspoň ozvať. Mrzí ma, že som sa neozvala. Ak som sa neučila, tak som využívala čas a chodila vonku či len tak leňošila. A prišlo mi blbé, tu každý deň vypisovať čo sa mi stalo. Ten nápad bol blbý. Ale poviem Vám jedno.. V zošite mám napísanú novú časť a pridám ju dnes večer. A keďže tento týždeň už bude konečne leháro (nepočítam pondelok, to ma ešte môže vyvolať z matiky -_- ) tak na hodinách už nebudeme robiť nič. Čiže to bude pokračovať tak, že časť napíšem do zošita. Ak sa mi to bude chcieť prepísať, tak prepíšem. To sa ešte uvidí.
Dúfam, že ste na tento blog úplne nezanevreli.
Vaša úžasne nezodpovedná blogerka Sandra ;)

20.05.2013

Ahhh... Debilná škola... Len tak na rýchlo pred spaním sa Vám ospravedlňujem, že dlhú dobu nebola časť, no nejak som sa k tomu nemala... Mala byť už včera, no zabila som včerajšok chémiou a dnes to isté plus matika... Zajtra by mohla byť časť, ak nebudeme mať v stredu biolu, čo teraz ešte neviem či ju budeme mať alebo nie (mali by sme písať písomku).
Na zajtra mi silno, presilno držte palce, pretože musím z chémie dostať 1 alebo 2, inak som v riti... Dám Vám časový interval :D 11:40-12:25.. a mohli by ste na mňa myslieť aj na matike /nech nedá písomku :D ( 09:40-10:25 )
.. Šťastena, stoj pri mne ...

There was a reason 14

Hups, dosť dlho nebola časť ani žiadna odozva, za to sa veľmi ospravedlňujem. Môžem sa vyhovárať na net, na učenie, na seba, na pekné počasie, no všetko a vlastne aj všetko je pravda. Aj mi protestoval net, aj som sa mala čo učiť, ani sa mi nechcelo a radšej som sa opaľovala :D Prepáčte, som zlá ... 

Ale v skratke pre tých čo zaujíma môj život.. Dosť ma štvú moje známky, ktoré sa mi oproti minulému polroku zhoršili. ( Nerátam matiku, v ktorej som sa konečne zlepšila- na úkor asi troch predmetov -_- ) Takže asi tak.. Koncoročné vysvedčko bude dosť tvrdé... 

V sobotu som bola na výstave psov v Košiciach- Barca.. Boli ste tam niekto? :)

Tak už asi nič, len aby ste si užili časť, nehnevali sa, že dlho nebola a modlili sa, aby sa mi čo najskôr podarilo napísať novú :D 

Ema

Horory. Valili si na mňa z každej strany. Dlho som im odolávala, veď som sa ich bála. Alebo som sa bála strachu? To asi bude presnejšie. No zrazu .. nevedela som odolať. Veď som sa donedávna bála len predstavy hororu. Ak sa mám niečoho báť, tak oprávnene, nie? Preto som sa rozhodla si jeden z hororov pozrieť. Na twitteri toho kolovalo veľa a vybrala som si: Lesný duch. Myslela som si, že to nemusí byť až také hrozné.

Nechala som si v obývačke načítať film a so stiahnutým žalúdkom pobehovala sem a tam po byte a zháňala veci o ktorých som si myslela, že ich budem potrebovať. Ako je: deka, voda, čokoláda, plyšový macko  a vankúš.

Keď som už bola ako-tak pripravená psychicky aj fyzicky, s malou dušičkou som ho zapla. Zo začiatku sa to ešte celkom dalo. No po zopár minútach to šlo dole vodou. Čím ďalej tým viac som k sebe túlila macka, kryla si oči dekou a zapchávala si uši. No hovorila som si, že to musím vydržať, že ten film musím dopozerať. A neviem ako sa mi to podarilo, no zvládla som to. Dostatočne vydesená no zároveň hrdá na seba som zaklapla notebook a v tom hnusnom tichu  sedela zabalená v deke. Čo by som vtedy dala za to, aby som mala nejakého spolubývajúceho. Aby tu so mnou bol Zayn alebo, aby som tu aspoň mala psa. Nejakého veľké strážneho psa, ku ktorému by som sa pritúlila a cítila v bezpečí...

Zrazu niečo zapraskalo. V tej sekunde mnou prebehla triaška, vyrovnala som sa a vystrašene obhliadala. V tom som začula, že niekto do zámky strká kľúč. Samozrejme, že mu to nešlo, veď ja som bola jediná, ktorá mala kľúč od môjho bytu a žiaden som ešte nestratila.

Keď sa danej osobe nedarilo odomknúť, začala trieskať do dverí a niečo nezrozumiteľne brblať. Triasla som sa ako osika, kým sa okolo mňa znova nerozhostilo ticho. Váhavo som sa postavila zapla ďalšie svetlá a následne rozbehla do izby, aby ma nejaká príšera náhodou kvôli mojej pomalosti nestiahla do hĺbok pekelných. Sadla som si na posteľ a pritisla sa k stene, aby som mala prehľad o celej miestnosti. A po asi desiatich mučivých minútach, kedy som sa bála čo i len pohnúť som nahmatala mobil vo vrecku a vytočila číslo, ktoré mi ako prvé napadlo.

„Áno, Ema?“ v uchu sa mi rozľahol zamatový hlas.

„Zayn?“ vzlykla som.

„Deje sa niečo?“ rýchlo zo seba vyhŕkol.

„Mohol by si prosím prísť ku mne domov?“ váhavo a s hlasom podlomeným vzlykmi som hlesla do telefónu a v inštinkte si objala kolená.

„Samozrejme, už bežím do auta, len mi povedz čo sa stalo,“ s naliehaním a so strachom ma .. poprosil? Neviem ako to nazvať. Mozog mi veľmi nepracoval.

„Prosím, prídi.. Ja sa bojím.“

„Čoho?“

„To ti porozprávam potom, len prosím príď. Ty si bol prvý, kto mi napadol. Chcem ťa pri sebe.“

„Samozrejme. Budem u teba ako to najrýchlejšie pôjde.“ Jeho slová mi do tela vliali aspoň akú-takú nádej, že sa všetko zlepší.

„Dobre. Pred bytom mi zavolaj, budem ťa navigovať,“ nechtiac som smrkla a zložila.

Vedela som jedno. Poviem mu len o tom horore. Určite mu nepoviem o tých zvukoch a kvázi „snahe o vlúpanie“ nepoviem. Pretože z toho všetkého ma vystrašilo najviac  to. Spomenula som si na všetky hrozné veci ktoré sa mi stali a ktoré by sa mi mohli stať. No o chvíľku budem v bezpečí. A teraz mi neostáva nič iné ako čakať.

Uši som mala celý čas na stopkách a preto som sa veľmi zľakla, keď mi začal vibrovať mobil. No svietilo tam jeho meno. ( Áno, jeho meno, nepáčilo sa mi ako sa tam uložil. Good friend som nechala len ako priezvisko. )

Rýchlo som o zodvihla a začala ho navigovať. S takým zvláštnym uvoľnením v tele. No aj tak najlepšie sa budem cítiť, keď už bude vo vnútri a nikde ho nepustím. Pekne krásne mu usteliem v obývačke alebo na gauči, ktorý sa mi vynímal v spálni a zároveň bol v dobrej vzdialenosti od mojej postele. Kým som ho čakala, nervózne som si hrýzla pery. KEDY UŽ KONEČNE DORAZÍ?! Je pravda, že bol celý čas na linke, no aj tak.. Nebol pri mne. Za tie týždne som si naňho nejak zvláštne zvykla. Síce u mňa doma ešte nebol nikdy, no väčšinu čase sme sa blúkali niekde po meste a stále ma odprevadil pred byt.

„Ema, som tu,“ ozvalo sa mi pri uchu a v tom momente som začula aj zaklopanie. Stiahlo mi žalúdok.

„To ty si klopal?“ vydesene som pípla.

„Samozrejme, že ja. Preto som sa ti aj ohlásil do mobilu.“ Ach, áno.. aké zrejmé.

„Fajn... Idem ti otvoriť,“ rozbehla som sa k dverám a čo najrýchlejšie som sa snažila otvoriť dvere. Bála som sa, že ma odzadu napadne príšera a zastihne ma nepripravenú, preto som chcela to odomykanie zvládnuť za čo najkratší čas. Keď sa mi to konečne podarilo, na chvíľku som tam len tak stála a so zvláštnym uvoľnením naňho civela s mobilom stále pri uchu. Potom som ho pomaly spustila a hodila sa mu do náručia. Bolo tam tak super! Cítila som, že som v bezpečí. Že na nás dvoch spolu si žiadne príšery netrúfnu, že žiaden zlodej sa mi nebude chcieť vlúpať do domu. ( Aj keď si spätne uvedomujem, že to mohol byť len nejaký opitý sused. ) Celý čas mi niečo hovoril, no ja som jeho rečí nevnímala. Vnímala som iba JEHO.

Nechcela som ho pustiť. Preto ma ON (veď ani nevie kde čo mám.. ) zaviedol dovnútra a zamkol za nami dvere. Doviedol ma až do spálne a tam som mu potom všetko vysvetlila. Teda, len o tom horore. Bála som sa, že sa bude smiať, no zároveň som sa bála, že ak by som mu povedala všetko, bál by sa on o mňa.

Pristúpil na filmový večer. Bola som z toho nadšená. Samozrejme už nikdy žiadne horory, no nejaké komédie by neboli zlé.

„Poď, ideme niečo chutné nakúpiť, nech môžeme niečo pripraviť,“ s úsmevom mi podával ruku, ktorú som s radosťou prijala a vyšvihla sa z postele.

„Môžem ísť takto oblečená?“ spýtala som sa s vykrivenou tvárou a jemne sa pred ním ošívala. Darmo, veď som pred ním bola v teplákoch, nenamaľovaná a strapatá. Celú si ma so zamysleným výrazom prezrel až spočinul na mojich očiach. Pery sa mu jemne vykrivili do úsmevu a prikývol.

„Vyzeráš úžasne.“ Zapýrila som sa, no snažila sa to zakryť šúchaním líca a následne rozpustením vlasov. Prehrabla som si ich rukami a ledabolo ich znova stiahla do drdolu.

„Ok, môžeme vyraziť,“ usmiala som sa vzala si peňaženku zo stolíka.

„Len ju tam pekne nechaj!“ zahriakol ma s vážnou tvárou Zayn. Nechápavo som naňho zazerala a vzdorovito ju držala v ruke. Pomaly, akoby výhražne sa ku mne priblížil, no nič to so mnou neurobilo. Preto ku mne priskočil, natiahol sa po mojej ruke a vytrhol mi peňaženku.

„Dnes platím ja,“ vydýchol nebezpečne blízko mojej tváre. Úplne ma odzbrojil. Nebola som schopná slova, pohybu a už vôbec nie vzdorovania. „Poď,“ chytil ma za rameno a nežne ma vyviedol na chodbu.

V supermarkete bolo prázdno, keďže už bolo pol ôsmej a o ôsmej ho zatvárajú. Blúdili sme uličkami a do košíka hádzali všetko čo nám prišlo pod ruku.

„Kde je popcorn?“ spýtal sa ma Zayn. S úsmevom som pokynula nech ma nasleduje a ukázala som mu regál z ktorého si mohol vybrať rôznu príchuť. ( Vyhrala maslová. )  

Keď sme to všetko šli vyplatiť, predavačka naňho vypúlila oči. On si to nevšímal a už som si na to zvykla aj ja. Dosť často si ho všetci všímali. Len on ich nie. Ak mal chvíľky dobrej nálady, vtedy s fanúšikmi trošku pokecal, poprípade si s nimi urobil fotku či dal autogram, no nejak ho to nebralo.

„Neštve ťa už všetko okolo slávy?“ spýtala som sa, keď sme vyšli zo supermarketu.

„Taká téma sa má preberať v súkromí,“ zasmial sa.

„Takže doma mi to povieš?“ nedala som sa.

„No.. môžeme si dať takú výmenu otázok. Ale musíš sľúbiť, že budeš odpovedať a ja ti dám otázku ako prvý. Platí?“

„Platí!“ razantne som prikývla a pozrela sa pod nohy.