New life 31

Keď sa raz povie Ideme piť všetko ide rýchlejšie  a chceme, aby sa nám to čo najskôr podarilo. Inak to nebolo ani dnes. Znova sme sa vybrali do našej krčmy. Proste tam bolo útulne a zároveň tam mali dobrý kvalitný alkohol. Je to vlastne normálne, že vo veku 18 rokov, už takto premýšľam nad alkoholom? Bože, som hrozná.

Netrvalo dlho a boli sme na mieste. Asi to bolo normálne, pretože to bolo len pár metrov od pódia. Bolo tam veľmi veľa ľudí. Dvere boli dokorán, takže hudba zvonku bola počuť aj dovnútra. Ľudia tam tancovali a nič ich netrápilo. Veď ani nemalo čo. Ten deň bol proste u obyvateľov Livingstonu vždy bezstarostný a plný zábavy.

„Šesť vodiek, Mark!“ skríkla som na môjho kamaráta barmana.

„Ale, Diana! Som rád, že ťa tu vidím. Osemnásť už bolo?“ zasmial sa.

„Inokedy si mi ju dal bez problémov, takže teraz sa nehraj na zodpovedného,“ uškrnula som sa a spomenula si na tie staré dobré časy. Nebolo piatka, kedy by sme tu s partiou netrávili večer a nevypili si niečo. Občas až nadmieru.

„Za tie dva roky som sa stal lepším človekom a mladistvým alkohol nepredávam. Ale keďže ty už mladistvá nie si,“ uškrnul sa a začal nalievať. „Nech sa páči,“ položil pred nás poháriky a my sme to rýchlo stiahli do seba.

„Môžeš naliať znova, ale rovno dvojitú,“ poradil mu Harry. Takého dvojité sme otočili na trikrát.

„Diana, spomaľ,“ radil mi Mark. „Strašne ti to udrie do hlavy.“

„Ale, nevymýšľaj,“ hodila som rukou. „Veď sa len bavíme.“

„Myslíš, že ťa nepoznám? Bola si tu často, takže viem po koľkých kolách sa dáš dole. A viem aj to, že keď začínaš takto zhurta, nikdy neskončíš dobre,“ upozorňoval ma. Bol celkom chutný, ako sa mračil a bál sa o mňa. No na druhú stranu ma rozčuľovalo, že zo mňa robí malé decko. To, že je odo mňa o sedem rokov starší, neznamená, že mi môže rozkazovať.

„Ach, je s tebou nuda,“ prekrútila som očami a chalani mi pritakávali. Až na Liama. Ten súhlasil s Markom a tiež sa nás snažil krotiť. Chudák, nemohol si s nami vypiť. Ak by mohol, určite by sa bavil tiež. „Mark, zajtra už  odchádzam do Holmes Chapel, potom znova do Londýna, takže neviem kedy ťa znova uvidím. Preto sa s tebou lúčim,“ objala som ho cez bar a vtisla mu bozk na líce.

„Ahoj,“ hlesol ustarostene. „A mimochodom, krásne spievaš. Hoc, to som ti hovoril vždy,“ usmial sa.

„Ďakujem. A pozdrav mamku!“ skríkla som pri odchode, keď som si spomenula, ako nám domov posielala koláče a zaváraniny.

„Odovzdám!“ to bolo posledné, čo som od neho počula. Začali sme sa predierať pomedzi ľudí a nakoniec sa nám to nejakým zázrakom podarilo.

„Kde je Louis?“ hlesla som pri predstave, že sa tam budeme musieť vrátiť a hľadať ho v tej tlačenici. Všetci svorne pokrčili plecami. Niekedy som fakt uvažovala, či nie sú z jedného vajca, pretože sú fakt zohratí.

Asi minútu na to sa Louis predral  spomedzi masy ľudí a nad hlavou ako výhru týčil fľašu tequily.

„Pozrite čo sa mi podarilo kúpiť od Marka!“ usmieval sa od ucha k uchu. Alkohol mi začínal trocha zahmlievať mozog, takže som s úsmevom na perách podišla k Louisovi, vytrhla mu fľašu z rúk a pokynom druhej ruky, som ich volala za sebou.

„Kde ideme?“ fňukajúc sa pýtal Niall.

„Na také super miesto,“ tajomne som sa usmiala a pokračovala v ceste. Po pár minútach sme sa ocitli na začiatku domovej oblasti. Náš bývalý dom, bol len o niekoľko domov ďalej, no miesto kde sme sa práve nachádzali, bolo útulné. Bolo to niečo ako menší park. Sadli se si tam na lavičky a začali popíjať tequilu.

„Nemáte citrón?“ kyslo sa spýtal Niall. „Nemám rád čistú tequilu.“

„Netreba,“ hodil rukou Louis a potvrdil to dlhým dúškom.

„Mne áno.“

„Niall, toto je najkvalitnejšia tequila, akú som kedy pil. Ver mi, k tejto citrón, pomaranč, soľ či škoricu určite netreba. Len by to potlačilo jej pravú chuť. To sa robí pri nekvalitných. Páni, kde si bol, keď sa rozdával vedomosti o alkohole?“ prekrútil očami Louis.

„Myslím, že v rade na silný apetít,“ rehotal sa Zayn.

„A bol tam aj keď rozdávali rozum,“ smial sa tiež Harry.

„Ha-ha-ha,“ zaironizoval Niall. „Veľmi vtipné. Robte si srandu z úbohého Íra, ktorý je utláčaný Britmi.“

„My vieme, že nás ľúbiš,“ uškrnula som sa a postrapatila mu vlasy. Chvíľu na nás zazeral, no potom sa rozosmial.

„To máte jasné. Čo by som bez vás robil. A teraz mi tu dajte tú fľašu, nech to ochutnám!“ žiadal a my sme mu vyhoveli. Priložil otvor k ústam, napil sa veľkým dúškom, oddialil fľašu od úst, trochu ho striaslo a potom sa napil znova. „Napodiv, je to celkom dobré,“ uškrnul sa a podal mi fľašu. Najprv som privoňala. Už z toho som vedela vyvodiť, že je to silné. No aj chutné. S úsmevom na perách som sa napila  a nechala sa unášať páľovou v hrdle.

Fľaša sa vyprázdnila asi po desiatich minútach. A v tom je započítané šomranie Liama a jeho snaha ukradnúť nám fľašu. Odôvodňoval to :Chcem aby ste si zajtra aj niečo pamätali a nie len ležali v posteli s hroznou opicou a šomrali, že mám byť ticho, pretože vás bolí hlava. Myslíte, že ho niekto poslúchal? Jasné, že nie.

„Treba mi na WC,“ skuvíňal Louis.

„čo ti v tom bráni? Daj si dole nohavice a vyprázdni sa,“ hlesol Harry. Potom spočinul pohľadom na mne. „Ak ti vadí Diana, tak sa neboj, traumu z toho mať nebude. Až taký veľký ani malý nie je. Alebo sa jednoducho otoč.“ Ako mu Harry poradil, tak aj urobil. ... Otočil sa iným smerom a šiel za strom.

„Diana?“ spýtal sa ma Harry hladiac mi koleno.

„Áno miláčik?“

„Pamätáš ako si mi hovorila o tom prístrešku zarastenom ružami?“

„Jasné.“

„Chcem ho vidieť.“

„To sa nedá. Máme zákaz ísť na pozemok toho debila.“

„Zákazy sú na to, aby sa porušovali,“ zablyslo sa mu v očiach. Postavil sa a podal mi ruku. Priala som ju a hneď som sa ho musela chytiť. „Trošku“ sa mi zakrútila hlava. Oprášila sa a spýtavo sa naňho pozrela. „Prosím,“ hlesol. „Veď nič zlé sa nemôže stať.“

„Tak poďme,“ zahlásila som a potácovým krokom sa vybrala k nášmu domu. Všetci ma nasledovali, len Liam na nás kričal.

„Ľudia, nebláznite! Poďte naspäť. Bude z toho problém.“

„Si horší ako Mark,“ zahlásil Zayn a pokračoval v ceste. Viem si živo predstaviť, ako si Liam vzdychol, no ako správny otecko sa vybral za nami. Za nie dlhú dobu, sme sa ocitli napred naším domom. Mali sme tam vysokú bráničku, ktorú sme cez noc zamykali. Niall skúšal otvoriť, no potom zistil, že je ako som si myslela, zamknutá.

„Musíme to preliezť,“ šepol Harry.

„Chalani, nebláznite. Bude z toho problém. Je to zamknuté, to bude určite znamenie,“ upozorňoval nás Liam, no znova ho nikto nepočúval. Ako prvý sa preliezať bránku vybral Louis. Horko- ťažko sa hore vyštveral a na druhú stranu s rachotom dopadol.

„Au,“ šúchal si lakeť, keď sa postavil. „No poďte,“ volal nás poskakujúc.

„Ja to preliezať nebudem, keď viem kde je kľúč od brány. Teda, ak nezmenil skrýšu.“

„No vybaľ to,“ súril ma.

„Zodvihni smetiak a následne aj tú podložku čo je pod ním. Tam by mal byť náhradný kľúč.“ Spravil ako som mu povedala a s iskierkami v očiach nám hrdo ukázal kľúč.

„Odomkni,“ zasmial sa Harry a preplietol si so mnou prsty. Keď sa nám otvorila bránička, rýchlo sme sa po tme premiestnili do daného prístrešku. Bolo to tam stále tak krásne ako predtým. Teda aspoň to čo bolo vidieť.

„Dobre, už by sme mohli ísť,“ nervóznil jediný triezvy Liam.

„Jasné, len sa tu poobzeráme,“ zasmial sa Zayn a začal behať po dvore. Smial sa a pozeral na oblohu. V tom zakopol o hadicu, narazil do vozíka  a vyvolal nehorázny rachot.

„Zayn! Ty imbecil! Určite si všetkých prebudil! Musíme ísť preč!“ rozčuľoval sa Liam. No teraz sme mu uznali za pravdu a utekali na za ním. Všetko sa zdalo byť v pohode. Veď sme už boli pred bránou, no vtedy sa začali ozývať policajné sirény.