New life 32

Ahojte, je tu nová časť! A možno pred tým aj moje obkecávačky :D ... Tak ma napadlo, že by som tu na stránku pridala ako ďalší modul môj twitter a možno aj facebook. O tom druhom ešte popremýšľam, pretože potvrdzujem iba tých ľudí čo poznám a ak by ste mi nejakou náhodou poslali žiadosť, asi by som vás bez bez správy od vás, nepotvrdila :D ...   

Ďalšia vec, dnes ma tak strašne kopla múza, keď som pozerala telku, no nebolo to s 1D, ale s The Vampire Diaries, takže neviem či by ste si to prečítali, keď to dopíšem. Možno by to bola len jednodielovka, no možno aj viac... To je všetko na dnes odo mňa. Prajem vám dobrú noc a zajtra pekne prežitý deň v škole :)

„Ja som vás varoval!“ osopoval sa na nás Liam.

„Poďte vypadnime!“ súril nás Louis. Harry si so mnou preplietol prsty a za pozeral sa mi do očí. „Kde je tu ďalší východ?“ Hlavou sa mi začali víriť spomienky. No iný východ sme nikdy nemali.

„Nie je,“ vzdychla som si.

„Musíme preliezť plot niekde na opačnej strane!“ dirigoval nás Zayn.

„Bože, ľudia asi viem, že sa odinakiaľ nedá prejsť. Náš dvor lemuje múr. Nebolo  by problém ho preskočiť, ale problémom je, že zo zadnej strany je potok a na obidvoch bočných stranách majú susedia strážnych psov. Takže buď sa utopíme, alebo budete zožratí psami.“

„Prečo by sme mal byť zožratí iba my a ty nie?“

„Pretože mňa poznajú. Hrávala som sa s nimi od šteniatok a trvalo to až do toho času čo sme sa odsťahovali. No sú vycvičený, aby cudzích ľudí napadli. Teda, zlodejov.“

„Tak sa musíme ísť rýchlo skryť,“ zahlásil Liam, keď policajné auto už s vypnutými sirénami zastavilo pred našim domom a policajti z neho sa snažili dostať na dvor.

„Si ty normálny Liam?!“ sykol naňho Louis, ktorý tam ako jediný ostal nepohnute stáť. Ak sa budete skrývať, tak budeme mať ešte väčší prob..“

„Ruky nad hlavu!“ skríkli na dvaja policajti mieriac na nás pištoľou. Pomaly som urobila čo mi kázali. Obzrela som sa na ostatných. Všetci urobili čo prikázal. Keď som pohľadom spočinula na Liamovi, bolo na ňom vidieť vydesenie. Veď to bolo jasné. On nemal v sebe žiadny alkohol, ktorý by utláčal výčitky svedomia a strach. Také pocity sme mali iba my. Bolo to aj jasne vidieť. Veď Niallovi šklbalo kútikmi úst. Dokonca som mala pocit, že sa mu to páči. Akoby to bral ako nejakú PC hru. Predstavila som si ako by sa k nim rozbehol, obral ich o zbraň, zhodil na zem a kolenom im stúpil na chrbát. Teda, to mohol urobiť len jednému, no bolo by to vtipné. Veď som aj vtedy som mala sto chutí vyprsknúť do smiechu.

„Teraz pristúpte k stene!“ Poslušne sme pristúpili k murovanej bráne. Veď to bola stena, nie?

„Stále majte ruky nad hlavou a mierne sa rozkročte!“ zavelili druhý. Mala som taký pocit, že ten prvý šiel zvoniť do domu alebo niečo také.

Ten druhý nás postupne začal prehmatávať. Mala som sto chutí povedať, že na mne to je sexuálne obťažovanie, ale to by ho asi iba viac naštvalo a keby mi švihol po riti s tou mäkkou palicou (zabudla som ako sa to volá :D ), dvakrát by mi to jedno nebolo.

Keď sa vrátil aj ten prvý, znova nám začali rozkazovať. „Teraz všetci pôjdete na policajnú stanicu. Okamžite bežte k autu!“

„Môžem sa niečo spýtať?“ drzo som sa ich spýtala, keď do mňa znova vošla odvaha. Tí dvaja sa pozreli na seba a po podrobnom prehliadnutí si ma, prikývli. „Od kedy mám zakázané chodiť s kamarátmi na dvor môjho otca?“

„Vy tu bývate?“ šokovane a zároveň nedôverčivo sa ma spýtali.

„Nie, ja tu nebývam. Rodičia sa rozviedli a ti teraz býva otec. Ja bývam v Anglicku. No toto je môj biologický otec,“ presvedčivo som argumentovala, keď som zistila, že ich to začalo zaujímať.

„Skočím teraz preňho, aby sme sa o tom presvedčili,“ riekol ten ktorý sa s ním predtým rozprával. Neprešlo veľa času a prišiel aj s otcom.

„Ahoj,“ zamrmlala som.

„Diana, čo tu robíš? Prečo si tu o tejto nočnej hodine? Dofrasa, ja som si myslel, že sú to nejakí zlodeji.“ Len som pokrčila plecami. Veď čo som mu na to mala povedať? Nenávidím ťa, najradšej by som ti rozbila celú záhradu, dom poprípade aj gebuľu alebo ťa odtiaľ aspoň vysťahovala? Alebo, túto záhrada sme ja, mama, Lara a Tom milovali, no ty si nám tu zakázal chodiť? Hovorila som o nej môjmu vtedy ešte kamarátovi a teraz ako môj priateľ, keď sa mu naskytla príležitosť, to chcel vidieť, ale inak ako vlúpaním to nešlo? ... To som mu nemohla povedať. Teda aspoň nie pred policajtmi.

„Takže je to vaša dcéra?“ spýtal sa ho.

„Moja dcéra? Pred týždňom mi všetky moje deti z prvého manželstva povedali, že už nie som ich otec a že ma nenávidia, takže neviem či som jej otec.“

„Ty jeden podlý podrazácky debil! Hanbím sa za to, že si môj otec!“ vykríkla som so slzami v očiach. „Ako sa niekto takto podlý a nemilujúci k svojim deťom mohol narodiť?“ hlesla som napoly s plačom a napoly s trpkým nechápajúcim smiechom.

„Pokoj slečna. A vy pane, by ste mohli byť tiež prívetivejší. Veď vidíte, že je citlivá. No, nech je ako chce, musíme ich všetkých zobrať na policajnú stanicu, spísať protokol a podobne. Prajem vám dobrú noc,“ rozlúčili sa a pobrali sa na odchod. Nám ešte pokynuli, že máme ísť za nimi, no to nám už nebolo treba hovoriť. Periférnym zrakom som videla otca. Len tam tak stál, nepovedal nič na moju obhajobu. Dokonca ani na svoju. Mlčal a pozeral sa na mňa. Zdá sa mi, že sa mu v oku aj zaleskla slza, ktorá následne spadla. V tú chvíľu sa robil, že ho škriabe oko a tým si ju zotrel. A zotrel aj tie posledné dôkazy nejakých citov, ktoré ku mne prechovával.

Postupne sme nasadali do policajnej dodávky. Sedeli sme v zadu a bola tam nehorázna tma. Nič sme nevideli. Viem len, že som sedela vedľa Harryho a tam ma utišujúco hladkal po vlasoch. Ticho mi do nich šepkal upokojujúce slová a občas ma do nich aj pobozkal.

Asi po piatich minútach, sme sa dostali na policajnú stanicu. Keď nám vzadu otvorili dvere, oslepilo nás svetlo. Hoc vôbec nebolo ostré, no bola to prudká zmena. Stáli sme na parkovisku, ktoré osvetľovali pouličné lampy. Policajti nám pokynuli, že máme ísť za nimi. Vyšli sme na tretie poschodie a do štvrtých dverí na pravo sme vošli. Nedá sa povedať, že by to bola vyšetrovacia miestnosť. Mne to skôr pripadalo ako ich kancelária.

„Asi vás zaujíma, čo tu robíte, že?“ usmial sa na mňa jeden z policajtov.