New life 39

Sorry, že až teraz, no keďže ide X-factor a ja som to nemala dopísané, písala som iba cez reklamy ... Ale je to tu .. 

Túto časť venujem mojej milovanej Steph! Dúfam, že sa ti bude páčiť :)

„Lucy!“ zamávala som na ňu a povzbudivo usmiala. „Ahoj. Prečo si nezavolala? Veď som ti dala moje číslo, aby sme ťa šli normálne počkať.  Takto si nás musela hľadať.“

„Chcela som ti zavolať, ale vybil sa mi mobil,“ vytiahla ho z vrecka a potriasla mi ním pred očami. „A tak či tak. Všetci tu nejak divne zakukovali. Akosi mi došlo, že to nie je len tak,“ uškrnula sa.

„Dobre, takže ideme?“ zdvihol sa z kresla Harry vyberajúc peňaženku.

„Ja za seba zaplatím,“chytila som ho za ruku.

„Bože, Diana. Netrapoš tu. Je to jedno latté,“ pokrútil hlavou a šiel vyplatiť účet.

„To je taký rozkošný stále?“ vzdychla si Lucy.

„Väčšinu času,“ usmiala som sa a pozrela sa na Harryho, ktorý práve platil. Keď sa nám stretli pohľady, usmial sa, rýchlo jej dal peniaze a rozbehol sa k nám.

„Tak ty ma budeš pozorovať, ešte aj keď platím?! To si odpykáš, mladá slečna,“ uškrnul sa a prisal sa mi na pery.

„Takéto tresty zbožňujem,“ usmiala som sa na jeho tvári. „Okey, takže ideme?“ otočila som sa na Lucy, preplietla si  prsty s Harrym a mohli sme vyraziť.

„Hej všetci! Príďte privítať našu novú spolubývajúcu!“ skríkol na celý dom Harry v momente keď sme zavreli vchodové dvere. Ani som sa nestihla vyzuť a už som počula náhlivé dupanie po schodoch. V mysli mi prebleskla tvár a keď sa moje tušenie vyplnilo, musela som sa usmiať. Náš blondiačik už stál vo dverách s úsmevom od ucha k uchu.

„Ahoj Lucy, dlho sme sa nevideli.“

„Niall!“ usmiala sa a hodila sa do jeho pripraveného náručia. Trošku mi nedochádzalo, kedy sa takto skamarátili. Harry sa na mňa tiež nechápavo pozrel a následne pokrčil plecami. V tej chvíli sa dole dovalili aj ostatní. Všetci ju zborovo pozdravili a neodpustili si poznámku na to objatie, ktoré ešte stihli zbadať.

„Lucy, chceš ukázať, kde máš izbu?“ spýtala som sa jej.

„Nie!“ protestoval Niall. „Ja ti ju ukážem,“ usmial sa a rozbehol sa na poschodie. Raz sa otočil či ho nasleduje, hore ju počkal a potom som už nič nevidela.

Niall

Keď Diana navrhla, že jej pôjde ukázať izbu, musel som protestovať. Ja som mal byť ten, kto ju povodí po dome a po celom Londýne. Nie ona. Ona už svojho chlapca má, tak nech mi nekradne aj dievča. Keď Lucy súhlasila, potešený som sa rozbehol hore a až v strede schodov mi došlo, že ona ani nevie kam ide. Preto som sa otočil a ona ma nasledovala. Bol som tak šťastný. Konečne s ňou budem sám aj z očí do oči, nie len cez skype. Teda, nikto to nevedel, ale my dvaja sme si odkedy sa poznáme stále skypovali. Neverili by ste ako dobre som sa s ňou dokázal rozprávať. Vždy mi vyčarila úsmev na tvári. Hore na schodoch som ju počkal a od vtedy sme už šli spolu.

„Bože, ale je tu dverí,“ šokovane vzdychla.

„Len šesť,“ zasmial som sa. „Tuto je Zayn, Harry, Louis a na ľavej strane je Liam, ja a táto posledná je tvoja,“ ukázal som na dvere, pred ktorými sme už stáli. Otvoril som dvere a spolu sme do nej vošli. Popravde táto izba bola zo všetkých najmenšia. Mala slúžiť ako hosťovská. Dokonca sme proti nej zo začiatku aj protestovali. Chalani argumentovali, že keď si privedieme dievča, bude spať s nami v jednej posteli, nie? A teraz môžeme byť radi, že nám ju Paul vnútil. Vraj: Čo ak budem opitý a zabudnem kde mám dom?

Bola tam jedna veľká posteľ, priemerná skriňa, malá komoda, nočný stolík a ďalšie dvere, ktoré viedli do kúpeľne. Tá tiež patrila k tým menším. Bola tam iba vaňa, umývadlo a vécko.

„Ježkove oči! Veď ja sa v tej izbe stratím!“ zvýskla Lucy.

„Stratíš?“ nechápal som.

„Veď je obrovská! Doma som mala asi jednu tretinu z tejto.“

„Čože?“ Snažil som sa spomenúť akú mám doma izbu ja. A mala pravdu. Na normálne pomery táto izba bola dosť veľká.

„Asi som už zabudol aké to bolo... No nič. Vylož si veci a ukážem ti moju izbu,“ usmial som sa. Lucy ma poslúchla. No ona si chcela všetky veci vybaľovať a triediť, popravde na to som nemal nervy. Chcel som sa s ňou rozprávať. No na druhú stranu som jej chcel pomôcť. Preto som si k nej kľakol a začal jej pomáhať.

„Nie, to nie je potrebné,“ protestovala.

„Ale čoby. Tebe vždy rád pomôžem. A čím skôr to budeme mať tým skôr sa môžeme otvorene rozprávať  a dokonca ti aj ukážem Londýn. Teda, ak chceš,“ pozrel som sa na ňu. Je blond vlasy jej padali do očí. Keď ku mne zdvihla pohľad, jednou rukou si zastrčila nezbedný prameň za ucho.

„Budem veľmi rada,“ usmiala sa na mňa. „A rozprávať sa môžeme už aj teraz nie?“

„Jasné.“

„Poznáš Cher?“

„Áno. Sme kamaráti. Hoc nie veľmi blízky, no vieme o vzájomnej existencii...“

„Kto by o vašej existencii nevedel,“ zamrmlala.

„Čo si to povedala?“ so smiechom v hlase som zavrčal.

„Že ste veľmi slávni a bojím sa, že vám to stúpne do hlavy,“ uškrnula sa.

„To si nemala,“ zasmial som sa a vrhol sa na ňu. Šteklil som ju kde prišlo. Ona sa tam zvíjala, smiala a prosila ma o to, aby som prestal. Viete si predstaviť ako veľmi som ju poslúchal. Až keď jej začali tiecť slzy smiechu, mal som pocit spokojnosti so svojou prácou a prestal som.

„Konečne,“ vzdychla si. „Ale vážne. Ste až nezdravo slávni. A ja to viem asi najlepšie, keďže patrím k tým najvernejším, najšialenejším directionerom na celom svete. Počúvam vás od úplných začiatkov. Už vtedy som vás zbožňovala. Je to trochu pritiahnuté za vlasy, že som teraz tu, vo vašom dome, ty ma šteklíš, a ak si to neuvedomuješ ešte stále držíš ruku na mojom stehne. No mne to neprekáža,“ smiala sa, keď som ruku zahanbene odtiahol. No aj keď to čo povedala ma potešilo, nemienil som ju už vrátiť späť. Bolo by to oplzlé. „Mne sa splnil sen, po ktorom túžia milióny dievčat celého sveta. No nie som ale šťastné dievča?“

„Ja som ten najšťastnejší chlapec.“

„No áno. Máš skupinu s najlepšími kamarátmi, úžasne spievaš, si snom miliónov dievčat a na účte ďalšie milióny.“

„Ja som skôr narážal na to, že som ťa spoznal,“ usmial som sa.

„Ale, nepreháňaj,“ zamrmlala červenajúc sa. „Radšej mi poď ukázať Londýn,“ postavila sa a podala mi ruku.