New life 42

Dievčence moje, prepáčte, že až teraz, hoc to mám napísané dobrých 6 hodín :D Len som šla ku kamoške a už nebolo čas to pridať. 

Vám niečo aj porozprávam, nie? :D Teda, napíšem, ale aj aj tak :D 

Včera sme boli v divadle na Prelet nad kukučím hniezdom. No napadlo by vás, že sa to bude odohrávať na psychiatrii? Mňa nikdy v živote. Ale bola to celkom zábava. Holé mužské zadky bolo vidieť a humorne poňaté. Odporúčam. Plánujem si aj stiahnuť film a dám vám vedieť aké to je :) .. Máme o tom písať aj recenziu na slovenčinu, diky pekne. Jedna A4 -_-

Na anglinu máme písať na 100-120 slov o našom prvom dni na strednej škole. A čo tam napíšem? Že som sa bála ku komu si sadnem? Že budeme mať v triede samé kocky? Bože, do utorka to máme odovzdať -_- Držte prsty, nech ma kopne múza. 

Nová časť bude zrejme zajtra ;)

Z benzínovej pumpy to boli už len ďalšie dve hodiny. Celkom fajn, nie? Po ceste sme si pospevovali, riešili dôležité otázky života a smrti a konečne si užívali prítomnosť len my dvaja. Nikým nerušený, sami vo svojom svete lásky.

„Chrobáčik?“ pozrel sa na mňa, no hneď sa otočil na cestu.

„Áno miláčik?“ usmiala som sa na jeho sústredenú tvár a jeho upriamený pohľad.

„Tri dni bývame u nás a tri dni u vás, že?“

„Veď už sme si to hovorili. Teraz ideme k nám a potom k vám.“

„Veď ja viem, len som sa uisťoval,“ zachechtal sa. „A teraz sa len vyložíme, trochu pokecáme s tvojou rodinou, tak ideme ku nám a následne niekde von?“

„Asi najskôr. Takto sme si to dohodli.“

„Urobíme si spomienkovú prechádzku, čo ty na to?“ nadšene navrhol a zapozeral sa mi do očí. Hoc to spôsobilo, že trocha vošiel do protismeru, no po zatrúbení naproti idúceho auta, to hneď napravil a robil sa akoby nič.

„Veľmi rada,“ usmiala som sa. „Dávaj pozor na cestu!“ skríkla som následne, keďže už znova vychádzal z nášho pruhu. A vtedy sa skončila naša konverzácia z očí do očí.

Ísť autom znova po tej známej ulici ma hrialo pri srdci. Aleja stromov na jednej strane a na druhej rodinné domy. Jeden z nich bol aj ten môj, a pred neho sme zaparkovali. Po ulici bežali malé deti a hrali naháňačky. Bolo to tam presne také ako kedysi. Bezstarostná ulica, bezstarostní ľudia.

Do domu sme vošli bez zvonenia. Harry za nami potichu zatvoril dvere, rýchlo sme sa vyzuli a po špičkách sa zakrádali do kuchyne, odkiaľ sa šírila vôňa jablkového koláča a spev mamy. Keď som nazrela cez pootvorené dvere, videla som ju zvŕtať sa pred sporákom. Presne ako kedysi, keď som tu ešte bývala. Nič sa nezmenilo.

„Poďme cez obývačku,“šepla som a vybrala sa na druhú stranu, odkiaľ som chcela prejsť nerušene, bez vŕzgania dverí do kuchyne  a silno vyobjímať mamu. Veľká výhoda mať prepojenú kuchyňu s obývačkou. Keď sme vošli do obývačky, mali sme šťastie, že mama k nám bola chrbtom. Keď mi pohľad padol no piano, ťažko som potlačila slastný vzdych.

„Diana!“ skríkla Lara, keď vošla k mame do kuchyne. V momente pribehla ku mne a uväznila ma vo svojom objatí.

„Čo tu robíš?“

„Ech, asi som prišla na návštevu,“ zasmiala som sa.

„Prečo si to neohlásila?“

„Ohlásila som to mamke. Asi ti to nepovedala, čo?“

„Prepáč Lara,“ uškrnula sa mama, keď k nám podišla a mňa zároveň s Harrym uväznila v objatí. „Včera si bola na párty, tak kedy som ti to mala povedať?“

„Chceš tým povedať, že vie o tom aj Tom?“ skríkla Lara.

„O čom by som mal vedieť?“ zachchetal sa Tom, keď prišiel k nám. Len čo spočinul pohľadom na mne, usmial sa a pokrútil hlavou. „Mamka asi pred nami robí tajnosti,“ uškrnul sa a znova som spočinula v náručí. V náručí môjho milovaného dvojčaťa, ktorý mi nehorázne veľmi chýbal.

„Ty sa nemáš čo ozývať. Bol si u Alice a ani neviem kedy si prešiel,“ zamračila sa na naňho.

„Okey, vy si to tu vyriešte a my zatiaľ pôjdeme za Anne,“ zasmiala som sa, potiahla Harryho za rukáv a ich sme nechali za našim chrbtom.

Peši sme pomaly ruka v ruke kráčali k nemu domov. Bolo to ako za starých čias. Teda, nie až za takých starých. Alebo aj áno, len sme sa vtedy nedržali za ruky a bozky medzi nami nepadali. Bol sme len a len kamaráti. A že mi to niekedy aj chýbalo. Teda, nie žeby som sa chcela rozísť s Harrym. Milovala som ho z celého srdca, lenže chýbalo mi to kamarátstvo bez záväzkov.

Tak ako u nás, aj k nim sme vošli bez zaklopania. Až na ten malý detail, že Anne bola na chodbe a naše „vystrašenie“ už bolo nemožné.

„Deti moje!“ nadšene skríkla a dusila nás v mäkkom objatí. „Už som sa vás nevedela dočkať! Kde ste ak dlho trčali?“ s úľavou sa smiala a následne jej Harry vtisol bozk na líce a silno objal. Ak by som niekedy nemala problémy so sluchom, mohla by som na 100% tvrdiť, že jej šepol Ľúbim ťa, mami.

„Harooooold!“ skríkla Gemma, keď prišla na chodbu a hodila sa mu do náručia. „Braček, nezdá sa ti, že so nejak zmužnel?“ smiala sa a postrapatila mu vlasy.

„Pri Diane sa musím činiť,“ uškrnul sa.

„Dianka moja,“ usmiala sa a objali sme sa. „Prezraď naňho nejaké nové drby. Nech mám čo rozprávať kamarátom,“šepla.

„Keď budeme samé,“ sprisahanecky som na ňu žmurkla a obe sme sa zasmiali.

„Deti moje, poďte sa najesť,“ popoháňala nás do kuchyne.

„Prepáč mami, ale my už máme plány. Zajtra ťa znova prídeme navštíviť. Ahoj,“ pobozkal ju aj Gemmu na líce a mňa majetnícky objal. „Poď láska, začína program,“ zasmial sa a ja som sa ani nestihla rozlúčiť.

„Kde ideme?“ usmiala som sa, keď ma pred domom pobozkal.

„Robíme si spomienkový deň. Takže zaspomínaj, kde všade sme boli a možno ti dôjde, kde všade budeme tento týždeň,“ uškrnul sa a privinul si ma k sebe. Takto kráčajúc, smejúc a občas aj bozkávajúc sme došli až do centra mesta. Presne ako v náš prvý spoločný deň. Až na to, že vtedy medzi nami bola pol metrová vzdialenosť. Teraz ledva milimetrová.

Zastali sme pred  starou ošumelou budovou natretou na staroružovú farbu.

„Tu sa odohralo naše prvé spoločné učenia sa. Pamätáš sa?“ uškrnul sa.

„Akoby som mohla zabudnúť. Neviem zabudnúť ani na Mary. A na chuť toho čaju, či na tú krásnu záhradu. Láska, poďme už tam,“ usmiala som sa a otvorila veľké drevené dvere. Vek sa na nich riadne vyšantil. Vŕzgali, z kľučky sa odlupovala čierna farba a ťažko ovísala. A keď som zbadala Mary, uvedomila som si, že dvere či budova nie sú jediní, nakom sa vek pohral. Pamätala som si ju ako strarú, no čipernú dámu a teraz tam iba sedela s hlavou sklonenou a zatvorenými očami.

„Dobrý deň, Teta Mary!“ pozdravil ju so zvýšeným hlasom môj milý. Jeho hlas ju prebudil z bdenia a dokonca jej aj vykúzlil úsmev na tvári.

„Ale Milward Harry sa ukázal,“ materinsky sa naňho usmiala a ten istý úsmev podarovala aj mne. „Dobrý deň. Rada vás vidím,“ usmiala som sa.

„Že ty si Diana?“

„Vy si ma pamätáte?“

„Ale ako by som mohla zabudnúť. A ako vidím, môj prvý dojem bol správny. Cítila som, že spolu raz skončíte,“ usmiala sa na nás. „Urobím vám čaj?“

„Ďakujeme.“

„Ten istý čo stále,“ zamrmlala si popod nos a otočila sa do jej malej kuchynky. Asi po piatich minútach sa vrátila aj s dvoma šálkami. „Nech sa páči deti moje,“ s poďakovaním sme si ich vzali a šli za ten stôl, pri ktorom sme sedávali stále. Viem, že vtedy ma výhľad ohúril. A teraz tiež. No bohužiaľ v horšom slova zmysle. S naširoko otvorenými očami som pozerala na tú spúšť. Tráva bola nepokosená, lavička prevrátená, vo fontáne bolo nahromadené lístie a kvety naokolo boli poľahané na zemi. Len ten tunel z ruží zostával nezmenený.

„Aj mne je to ľúto,“ vzdychla si Mary za našim chrbtom. „Lenže u som stará a nevládzem sa o to starať.“

„Teta, sľubujem vám, že ja osobne vám to dám doporiadku. Ale teraz by som rada sa tam šla pozrieť. Ak môžem.“

„Ale iste. Choďte a užite si svoju prítomnosť,“ usmiala sa a znova odplachtila dozadu.

„Harry, musíme to tu opraviť,“ vzdychla som, keď sme pozdvihli spadnutú lavičku.

„Ale iste, že to opravíme. Len teraz si vezmime Marynu radu k srdcu a poďme si užívať svoju prítomnosť,“ usmial sa na mňa a zatiahol ma do tunela.

„Diana Sparksová, milujem ťa najviac na svete a nič to nikdy nezmení,“ šepol a pritisol sa mi na pery. Jemne sa s nimi zahrával. Keď ma lúč slnko pošteklil na nose, otvorila som oči a uvidela som krásnu panorámu. Harry bozkávajúci mňa a zapadajúce slnko vykúkajúce cez mraky cez prepletené ruže. Vtedy som si uvedomila, že by som urobila veľmi veľkú chybu, ak by som dala prednosť niekomu inému pred ním. Pretože nikto ma nebude milovať tak čisto a veľmi ako on. S nikým si nepreskáčem cez toľko prekážok ako s ním. Iba on ma pozná tak veľmi. Preto ho za nič na svete nevymením.