New life 3

Bola tam hŕba fotografov. Len čo zbadali naše auto, rozbehli sa k nám a ja som okrem svetla z foťákov, nevidela nič. Tie reflektory, ktoré ožarovali každú chybu na mojom tele, keď som stála na pódiu, neboli oproti tomu nič.

„Si na to pripravená?“ spýtal sa ma Harry. Bojazlivo som prikývla.

„Vy zatiaľ ostaňte tu. Nechcem vás do toho zatiahnuť. Tom, sadni si za volant a obídi budovu. Vojdite zadným vchodom a bavte sa. My s k vám po tom pripojíme,“ otočila som sa na Laru, Toma a Rose. Tí na mňa bez slova pozreli a pochopili. Keby vyšli teraz so mnou, paparazzovia by ich otravovali väčšinu času. A to ja som si vybrala túto cestu. Nie oni. V Harryho očiach som hľadala oporu. Videla som na ňom, že sa o mňa obáva, no ja som sa takto rozhodla. Na oko odhodlane som otvorila dvere a snažila sa vystúpiť tak, aby nebola na titulke fotka mojich gatiek.

„Diana Sparks, ako ste sa dostali k spevu?“

„Ako ste sa spoznali so slávnou britskou skupinou One Direction?“

„Museli ste ich prosiť, aby ste mali spolu koncert?“

„Je pravda, že s Harrym Stylesom tvoríte pár?“

„Ako dlho ste to držali v tajnosti?“

„Ľúbite ho alebo ste s ním iba kvôli sláve?“ Otázky sa na mňa vrhali z každej strany a ja som nevedela, kde sa mám pozrieť, či sa mám usmiať, odpovedať ale povedať tú otrepanú frázu Na vaše otázky nemienim odpovedať.

„Mohli by ste hovoriť po jednom? Nestíham reagovať vaše otázky,“ nervózne som prehodila. No bolo to márne. Každý chcel mať tú prvú otázku a celá táto fraška sa zopakovala.

„Ale fakticky,“ nabrúsene povedal Harry.

„Čo keby som si vybrala jedného z vás a normálne by sme vošli do vnútra a tam vám všetko rozpovedala?“ Hneď som sa naklonila k Harrymu. „Môže sa to vlastne? Neodsúdia ma za to, že som si vybrala iba jedného?“  šepla som mu do ucha.

„Môžeš robiť všetko čo uznáš za vhodné. A rob sa, že vieš čo robíš,“ šeptom mi poradil Harry.

„Dobre, takže teraz mi prosím ten, na ktorého ukážem povie nejakú otázku. Prejdem možno aj každého. A ktorá z tých otázok mi príde dobrá, s tým sa normálne porozprávam vnútri. Platí?“ spýtavo som sa na nich pozrela a oni súhlasili.

„Takže vy v tom bielom kabáte,“ ukázala som na asi tridsaťročnú ženu.

„Aké ste mali pocity pri vašom koncerte?“ Usmiala som sa na ňu a pokračovala. Tentoraz som ukázala na muža v strednom veku.

„Ako ste sa spoznali s One Direction?“ Takto som pokračovala až kým som si nebola istá, že jedna otázka mi prišla dokonalá.

„Čo cítite k spevu a ako ste sa k nemu dostali?“ prišla mi nie veľmi súkromná a objektívna, no zároveň v tom môžem dať svoj názor a pocit. Bola to žena v dlhom modrom svetri, ktorá mohla mať asi dvadsaťpäť rokov. S ňou sme sa vybrali do vnútra. Harry nás zaviedol do miestnosti, ktorá bola skoro úplne prázdna. Bol tam iba jeden stôl a sedačka. Tam sme si sadli, tá žena položila diktafón na stôl a dali sa do rozhovoru. So svojim výberom som bola spokojná. Bolo na nej vidieť, že sa o mňa zaujíma, no zároveň nehlodala až príliš do môjho súkromia. Bola som k nej úprimná a Harry, ma nadovšetko podporoval. Celý čas sedel na operadle, jedno rukou ma hladil po chrbte a druhou ma držal za ruku.

„Poviete mi niečo o vašej rodine?“

„Mám dvoch súrodencov. Brata a sestru. Ľúbim moju rodinu a nedám na nich dopustiť.“

„A čo vaši rodičia? Sú na vás pyšní?“

„Myslím, že určite sú.“

„Nepoviete mi o nich niečo viac? Napríklad ich prácu alebo niečo podobné.“

„Sú určité veci, ktoré chcem držať v súkromí. A rodina k nim patrí.“

„Chápem. Takže sa vrátime k vám....“ dávala mi ešte zopár otázok, kým odišla. Ostala som tam iba ja a Harry. Celkom samy a to bol náš prvý moment v tomto dni.

„Držala si sa úžasne,“ hrdo sa na mňa usmial.

„Ďakujem. Nepovedala som toho veľa?“

„Jasné, že nie. Veď uvidíme čo napíše. Ak je šikovná, možno to vyjde aj v zajtrajších novinách.“

„Dúfam, že to nemyslíš vážne.“

„A čo si si myslela? Že si to nechá pre seba a tú nahrávku si bude púšťať na dobrú noc?“

„Nie, že to bude púšťať deťom,“ uškrnula som sa.

„Ty si, ale potvora,“ zdivene sa na mňa pozrel a z operadla sa zosunul ku mne. Oblapil ma rukami a začal ochutnávať môj krk. Ach, keby ste cítili to čo ja, neviem či by ste boli celí suchí. Jeho pery boli nenásytné a krk mu nestačil. Zosúval sa k môjmu dekoltu. Ja som bola z dnešného dňa nadšená, takže... No, ako by som to povedala... Mala som chuť.. Chápete, nie? Veď sme spolu  už niečo vyše polroka a ešte sme to nerobili.

„Vieš, že sme tu sami?“ zadýchane šepkal pomedzi bozky, ktoré mi vybíjali dych.

„A čo s tým chceš spraviť?“ koketne som sa ho spýtala.

„Toto,“ ozval sa a šaty mi drsne strhol. Našťastie, zips stihol rozopnúť. Tie šaty sa mi páčili a bolo by ich škoda. Najprv sa na mňa iba zapozeral. Celú ma hltal očami a myslím, že nevynechal ani kúsok môjho tela. Celú ma hladil a ja som si iba matne uvedomovala, že som pred ním iba v spodnom prádle, ktoré bolo dosť sporé. Malé tanga a čipkovaná podprsenka toho veľa nezakryla. No už aj tá podprsenka mi pomaly schádzala, no aby to bolo úplné, Harry by musel vyhrať boj so zapínaním. Bolo to preňho ťažké, keďže... No ani neviem. Asi bol až príliš nadržaný.

„Vieš čo sa mi nepáči?“ spýtala som sa.

„Že tá podprsenka má blbé zapínanie?“

„Nie. Že ty si ešte oblečený,“ hovorila som medzi vzdychy. Harry sa roztopašne usmial a nadvihol ruky, aby som mu mohla tričko stiahnuť. Jeho telo... Zobralo mi dych, ktorý som vlastne už ani nemala. Bol, tak krásny. Potom som začala bojovať s gombíkom na nohaviciach. Moje dlhé nechty tomu veľmi nepomáhali, no nejako sa mi to podarilo. Keď som mu rozopínala zips, prechádzala som mu aj po rozkroku a to sa jeho kamarátovi asi páčilo, pretože sa postavil do pozoru.

„Láska, ty rada provokuješ, však?“ zamumlal.

„Mhm,“ zamrmlala som, keď som mu perami prechádzala po tehličkách na bruchu. Niečo zadudnelo, no nevedela som, či to náhodou nebolo moje či jeho srdce. No po čase sme zistili, že nebolo.

Dvere sa otvorili a my sme boli prichytení. Hoci sme boli iba polonahí a ešte k ničomu nedošlo, rýchlo som sa prikryla Harryho telom.