Uptown girl 22

Podala som mu ruku a on ju ochotne prial. Postavil sa, oprášil a potom prudko zatvoril oči. Chytila som ho za lakeť a on sa na mňa vďačne usmial.

„Veľmi to bolí?“ starostlivo som sa spýtala.

„Mohlo to byť aj horšie.“

„Poď, ideme domov a tam ťa ošetrím.“ Spoločne sme vykročili. Ja som mala cez plece prehodený tulec so šípmi a v ruke luk. Keď okolo nás prešla rodina s deťmi, šepkali si a zazerali na nás. Ktovie čo si o nás pomysleli. Dievča, ktoré mohlo mať asi 10 rokov sa pozerala na Nialla s otázkou v očiach. Možno sa jej zdalo, že ho odniekiaľ pozná, no tá krv ho zamaskovala stokrát lepšie ako okuliare a kapucňa. Bezslovne, samozrejme ak nerátam to šepkanie, okolo nás prešli a my sme sa ocitli pred našim domom. Rodičia sedeli v kuchyni. Chceli sme prejsť bez povšimnutia, no nepodarilo sa. Mamka sa postavila zo stoličky a s úsmevom k nám podišla. Niall stál za mnou s kapucňou na hlave a pozeral sa do zeme, takže ho nebolo poriadne vidieť.

„Niall, prečo sa zašívaš za Suzan? Poď sem, nech si poriadne prehliadnem budúceho zaťa.“ Otočila som sa na neho a povzbudivo na neho pozrela.  Prešiel dopredu, zložil si kapucňu a zdvihol hlavu. Mama zhíkla a rukou si prikryla ústa.

„Čo sa stalo?“ vytlačila zo seba. Niall jej to chcel vysvetliť, no ja som ho zastavila. Plne som si uvedomovala, že ho všetko bolí aj keď iba rozpráva.

„Josh sa stal,“ prosto som povedala.

„Oni dvaja sa pobili?“ ozval sa otec, ktorý stál už tiež pri nás.

„Josh začal podpárať a potom sa rozohnal po Niallovi. A zmenilo sa to na bitku.“

„A prečo máš so sebou luk?“ bojazlivo sa ma spýtal otec. Zrejme sa obával či som ho v zápale hnevu nezastrelila.

„Nó... Keďže som tušila, že je ozbrojený, zabehla som domov a ozbrojila sa tiež.“

„Prosím, len mi povedz, že si ho nepostrelila. Vieš aké by si mala problémy?!“

„Ja som mu len odstrelila z ruky nôž. To sa môže nie? A aj keby som ho nechtiac trafila, bolo by to iba v obrane môjho priateľa, ktorého ohrozoval nožom. A ja verím, že by ho aj použil.“

„Je pravda, že on by mal väčšie problémy, no ty by si ich mala tiež. Mohli by nám zabaviť všetky luky a naša škola by skončila.“

„Ja to chápem, ale môžem mu už ísť ošetriť rany?“

„Bežte. Tu máš lekárničku,“ podala mi ju mama a my sme sa vybrali do mojej izby. Sadol si na posteľ a ja som do toho pustila. Na každú krvácajúcu ranu som mu nastriekala peroxid a zalepila mu to. Nespúšťal zo mňa oči. Keď zasyčal od bolesti, vtisla som mu nežný bozk na pery a pohladila ho po líci.

„Ešte trocha vydrž a všetko bude v poriadku,“ utešovala som ho.

„Ja viem. Som zvedavý čo mi na to povedia chlapci. A Paul ma určite vykričí,“ zachechtal sa, no potom strhol. Priložila som mu prst na ústa. Jeho oči boli doširoka roztvorené a ja som sa mu tam so súcitom, no aj tou najväčšou láskou pozerala. Keď som zalepila poslednú ranu, Niall si ma stiahol na jeho kolená a prisal sa mi na pery. Veľmi sa mi to páčilo, no vedela som, že ho to bolí. Jemne som ho odtisla a on sa na mňa zamračene pozrel.

„Láska, sme spolu posledný deň. Chcem si ťa naplno užiť.“

„Ale..“ Priložil mi na pery prst a jemne mi po nich prešiel. Na tele mi vybehli zimomriavky a cítila som sa ako želatína.

„Žiadne ale,“ Začal ma bozkávať v takej intenzite ako dokázal. A dokázal toho veľa. Jeho jazyk mi cieľavedome blúdil po celých ústach a jeho ruky mi zašli pod tričko. Mal ich studené, no zanechávali mi na tele horúcu stopu. Dáva to zmysel? To sa mi môže stať iba pri ňom.

Ľahol si a mňa stiahol spolu s ním. Sedela som mu na rozkroku a asi menej decentne hýbala, keďže po čase ma začalo niečo tlačiť. Zarazene som dvihla hlavu a zapozerala mu do očí. Začervenal sa.

„Prepáč,“ zamrmlal.

„V pohode láska. Ale asi ťa sklamem, no ja nie som pripravená.“

Usmial sa. „Ja to chápem. No dnešný večer si môžeme užiť aj trocha inak.“ Pretočil sa a bol nado mnou na štyroch. V tvári mal výraz šelmy. Vášnivo sa mi vrhol na krk a jeho tričko menším nedopatrením skončilo na zemi. Prstom som mu prešla po chrbtici a telom mu prešli zimomriavky.

„Ty ma vieš tak rozpáliť, miláčik,“ uškrnul sa a začal sa venovať mojim perám. Zazvonil mu mobil, no ignoroval to. Opakovalo sa to asi desaťkrát, keď ho to už vytočilo a s nervami to zdvihol.

„Harry, ak teraz nejde o život, tak si ma nepraj!“ zavrčal.

„Azda ste práve vedľa seba nahí a ja som ťa vyrušil pri tom najlepšom?“ matne som začula jeho smiech.

„Vtedy som by som ti nezdvihol už určite. No rýchlo povedz čo chceš.“

„Asi ťa to naštve ešte viac ako si, no musíš už ísť domov.“

„Načo?!“ Jeho odpoveď som nepočula, pretože Niall začal potichu preklínať všetkých svätých. „Fajn!“ nabrúsene položil. No keď sa na mňa pozrel, jeho pohľad znežnel.

„Láska, budeš mi tak veľmi chýbať. Budem ti stále volať,“ prstom mi zotrel slzu, ktorá sa mi liala dole okom. No hneď sa tam objavila ďalšiu. Pobozkal ma na mokrú stopu a ja som si ho pritlačila k sebe.

„Milujem ťa, miláčik.“

„Ja ťa milujem viac," láskyplne povedal. "Odprevadíš ma?“ pozrel sa na mňa so smútkom v očiach. Prikývla som. Chcela som s ním ísť až domov, no zakázal mi to. Vraj sa o mňa bál. Naposledy sme sa pobozkali a ja som ho pozorovala ako mizne za zákrutou. Slzy mi stekali po tvári a zmáčali mi tričko.bála som sa, že sa mu tam zapáči nejaká fanúšička mňa nechá. No zároveň som sa bála, že mu niekto povie, že nepatrí do skupiny. Hovoril mi ako sa ho to dokáže dotknúť. Videla som na ňom, že mi hovorí pravdu. No nechápem ako si to môže niekto myslieť. Ak si to niekto myslí, potom nie je fanúšik.

V izbe som sa zahrabala do perín a vyčerpaná som zaspala.

Začula som podivné ťukanie. Bola som zvyknutá, že nám veveričky chodili po povale, no toto bol iný zvuk. Akoby mi niekto hádzal kamienky do okna. Rozospato som sa postavila a odtiahla závesy. Rozhliadla som sa po záhrade a hľadala pôvodcu toho zvuku. Niekto tam stál a chcel hodiť ešte jeden kamienok, no vtedy ma zbadal.