Čo sa mi honí mysľou (spomienkami) č.1

Btw, toto je 100 príspevok na tomto blogu!

Len si tak sedím za počítačom zabalená v zelenom župane s kapucňou na hlave a popíjam čajík. Chcela som, že sa budem učiť, no tak veľmi sa mi to chce, až to nie je možné. Takže som sa na to vykašľala, a spolieham sa na to, že to stihnem všetko cez voľnú hodinu. A prečo toto všetko? Pretože ja, veľmi "inteligentný" človek sa musím zamýšľať nad niečím tak strašne podnetným, ako čo by som v živote chcela dosiahnuť. Lepšie povedané, teraz som si to iba tak zhrnula v mysli, pretože tak úplne som si to rozoberala pred dvoma dňami. Budem musieť začať od začiatku a už teraz vás upozorňujem, že vás to môže unudiť k smrti. V lepšom prípade pri tom zaspíte, hlava vám spadne na klávesnicu a vašimi stekajúcimi slinami ju pokazíte. (To čo som teraz napísala, je jasný náznak mojej chorej hlavy. Proste mi prihrieva z tej kapucne na hlavu.)
To, o čom by som chcela napísať sa v podstate začalo asi pred siedmimi rokmi. S rodinou sme stále chodili na dovolenky a ani ten rok nebol výnimkou. Každý večer sme sa prechádzali po meste a blúdili uličkami, ktoré boli lemované obchodíkmi rôznych druhov. No jedna ulička sa mi páčila úplne najviac. Celá jedna strana bola zaplnená maliarmi. Sedeli na stoličkách vedľa seba možno aj dvadsiati a každý maľoval niekoho z fotografie. To bolo prvýkrát čo som videla niekoho naživo maľovať človeka. Už vtedy ma to uchvátilo a rodičia ma odtiaľ nevedeli dostať. Pravdupovediac, najdlhšie som stále pri jednom postaršom pánovi. Ani neviem prečo, ale jeho obraz ma uchvátil najviac. Bolo na ňom asi ročné dieťa s veľkými hnedými očami a na ústach malo bubliny slín. Jednu väčšiu a okolo tej zopár menších. Lenže to všetko vyzeralo tak realisticky. Možno to bolo aj tým, že to kreslil suchým pastelom. Pamätám sa, že na tom obraze v pozadí bolo najviac olivovo zelenej. Aj keď, to asi nie je podstatné... Proste tí ľudia ma strašne očarili a od vtedy som chcela vedieť robiť to čo oni.
Nechápem prečo, no ku kresleniu som ja dostala až pred dvoma rokmi. Vtedy som mala ešte 13 a začalo sa to tým, že som jedného dňa unudene sedela na posteli a čumela na plagát Edwarda Cullena na mojej skrini. Len tak zo srandy som si povedala, že ho skúsim nakresliť. Veď za vyskúšanie sa nič nedá. Dovtedy som iba čumela na rôzne obrázky na internete, no nevedela som sa dokopať k môjmu činu. A vtedy sa to stalo. Hoc keď sa spätne dívam na moju prvú kresbu človeka som zhrozená, no vtedy sa mi to zdalo úžasné. Bežala som s tým papierom za sestrou, no nevedela kto to je. Keď som jej to prezradila, tak sa len zasmiala a povedala, že jediné čo sa podobá sú vlasy. Preto som mamku dotiahla do izby a môj papier som na prirovnanie priložila vedľa plagátu. Jej reakcia tiež nebola podľa mojich predstáv. Veď ja som si myslela, že je to super a ona povedala, že sa to vôbec nepodobá. No ani to ma neodradilo. Mne sa to páčilo, preto som v tom pokračovala a na ďalší deň som znova kreslila. Mala som dva obrázky a obidve som priniesla ukázať do školy našej slovenčinárke. Veď keď to  mohla robiť moja spolužiačka, tak prečo ja nie? (Ona kreslila iné veci a tú slovenčinárku sme zbožňovali, preto som to ukázala jej.)
Tá pani učiteľka, bola prvý človek, ktorý ma v tom podporil a povedala, že sa to podobá. Dokonca jej som ani nemusela hovoriť kto to je. Len mi poradila čo tam mám doladiť a ja som jej za to veľmi ďakovala. Ona sa stala osobou, ku ktorej som si chodila po rady. Teda bola jediná len do vtedy, kým som sa nezlepšila. Potom som to začala ukazovať aj rodine a postupom času si môj zošit s kresbami prezerala celá trieda. (Ten čas prišiel minulý šk. rok.)
Keď si spätne prezerám staré zošity alebo prvé stránky môjho aktuálneho, na ktorý nedám dopustiť, vidím veľa chýb. No tie ma iba poháňali vpred. Vďaka nim som teraz tam, kde som a mienim sa zlepšovať ďalej. Pretože to je to, čo ma baví a to je, čo som dokázala len vďaka mojej vôli, odhodlanosti a viere.
Preto si myslím, že keď človek tak silno niečo chce, tak to aj dokáže. A toho sa budem držať do konca života. A toho sa budem držať aj v rámci spevu. Raz dokážem ukázať môj hlas kope ľudí  a ja verím, že to dokážem, pretože už sa mi niečo v živote podarilo. Tak prečo by sa mi nemohla splniť aj toto? Prečo by som raz nemohla stretnúť One Direction? Prečo by som raz nemohla ísť do X-factoru? Všetko sa dá a ja verím, že to dokážem.