New life 20

Takže tu je dnešná časť :) .. Neviem ešte čo budem robiť zajtra, preto si nie som istá či sa mi podarí zajtra pridať novú časť. Ale možno ju napíšem ešte dnes a zajtra by tu mohla byť. Alebo napíšem jednodielovku tú pridám zajtra či dnes večer. Uvidíme :)

I hope you like it ;) 

Keď sme dorazili na izbu, zbadali sme tam jej rodičov. Ani neviem prečo, no rozbehla som sa k nim a tuho ich objala. Tak dlho som ich nevidela a niekedy mi boli ako druhí rodičia.

„Diana, veľmi si nám chýbala. Prečo si nás niekedy neprišla pozrieť?“ vyčítala mi teta Karin.

„Ja by som aj prišla, len nebol čas. Aj vy ste mi veľmi chýbali,“ usmiala som sa na nich.

„To sú ale výhovorky. No čo, ako samá nová hviezda?“ uškrnul sa na mňa ujo Peter.

„Tak po prvé, to nie sú výhovorky.  Za druhé, ešte nie som hviezda. Tuto za mnou sú ozajstné celebrity. A po tretie, je to úžasný pocit! Stáť na pódiu, byť osvetlená desiatkami reflektorov a počúvanú tisíckami fanúšikov. Je to proste nádhera,“ rozplývala som sa.

„My sme vedeli, že ty to niekam dosiahneš. A predstavíš nám týchto chlapcov? Možno sú celosvetové celebrity, no ja sa nimi nezaoberám. A výzorom sa veľmi nelíšia od ostatných chlapcov v meste.“ Ach ako mi toto chýbalo. Rodičov Rose nikdy netrápili posledné trendy a už vôbec nie nejaké celebrity.

„Takže toto je Liam, Niall, Zayn, Louis a tento kučeravý je môj priateľ Harry,“ usmiala som sa naňho a zaslúžila si sladký božtek.

„Takže ty už máš priateľa? Môžem sa s ním porozprávať?“ spýtal sa ujo Peter. Harry sa na mňa spýtavo pozrel, no prikývol a šiel za Petrom na chodbu.

„Čo chce s Harrym?“ šepol mi Zayn.

„On je mi ako otec. Takže sa len uistiť, že to myslí so mnou vážne a podobné otcovské veci. Veď ty by si mal dobre vedieť, čo hovoria otcovia priateliek.“

„Veľa šancí som na to nemal a s týmto tvojim otcom asi ani nikdy nebude mať,“ povedal a zapozeral sa do zeme. Tým ma naozaj zaskočil. Vždy som vedela, že ma má rád, no myslela som, že v rámci kamarátstva. Žeby to bolo inak? Vtedy som si spomenula na to o čo ma požiadal. Za to, že ja som mu chcela dohodiť Jessicu, si vyžiadal jeden deň len pre nás dvoch. Bolo to ešte pred tou udalosťou s Rose, takže som na to zabudla.

Všetci stáli okolo postele Rose, tak som sa naklonila k Zaynovi a pošepla mu. „Kedy by mal byť ten deň len pre nás dvoch?“ Pozrel sa na mňa so zdvihnutým pohľadom. Nevedela som z neho nič vyčítať. Či sa potešil, vystrašil, zaskočil alebo neviem čo ešte.

„Kedykoľvek bude čas. Ty si na to nezabudla?“

„Spomenula som si na to a sľúbila som ti to.“

„Čo si to tam šuškáte?“ spýtala sa nás Rose.

„Ale nič miláčik. Vitaj doma,“ usmiala som sa na ňu a prebila sa ku jej posteli.

„To by som skôr mala povedať ja tebe,“ uškrnula sa.

„To je pravda,“ usmiala som sa na ňu. „Ako ti je?“

„Ako môže byť dievčaťu, ktoré bude do konca života odkázané na vozík?“ ironicky sa na mňa pozrela.

„Prepáč,“ šepla som.

„To nevadí. Ale bol tu už Daniel, takže mi je trocha lepšie,“ vzdychla si.

„Bol tu iba on?“

„Nie aj spolužiaci. Všetci boli milí a chodili pri mne po špičkách, len aby nepovedali to čo by mi nejako ublížilo. Ale inak boli zlatí. Brali na mňa ohľad. Po čase mi to polezie na nervy, ale teraz to ešte akceptujem. Ty sa pochváľ. Aká bola cesta?“ pozrela sa na všetkých.

„Cesta bola dobrá, horšia bola naša prvá zastávka v tomto meste,“ precedil pomedzi zuby Tom. Nebolo by to ono, keby Rose nezačala vyzvedať a my sme jej všetko vyklopili. Nestačila sa čudovať. Nevedela, že môj otec tu znova býva, pretože okolo toho domu už nechodí. A my sme nebývali blízko seba. Popravde to bolo dosť ďaleko.

„To je ale idiot,“ uľavila si Rose a Karin prikyvovala. „Nič v zlom Lisa,“ otočila sa na moju mamu. S mojou mamou sa mali veľmi radi, takže si začali tykať. Ja som to mala s jej rodičmi rovnako. Brali sme sa ako jednu veľkú milujúcu rodinu.

„Hovoríš pravdu, ktorú som ja niekedy nevidela alebo sa ju snažila prehliadnuť,“ zvraštila čelo a pokrčila plecami. Už sa naučila ovládať svoje emócie a hlavne ak smerovali k debilovi inak nazvanému otcovi.

Keď som si už začala robiť starosti, že kde toľko trčí Peter s Harrym, vysmiaty sa objavili vo dverách a Harry sa hneď priblížil ku mne a vtisol mi na pery nežný bozk.

„Čo ti nahustil do hlavy?“ šepla som.

„To čo už dávno viem... Možno zopár pikošiek, ktoré si mi radšej zatajila,“ zasmial sa. Prešiel mnou mráz. Robila som veľa vecí za ktoré som sa hanbila a on to teraz vie? NIE! Moje vnútro protestovalo.

„Čo také?“ na oko pokojne som sa spýtala.

„To ti budem hovoriť, keď budeme samy dvaja v izbe,“ zapriadol mi do ucha. Pre pokoj v mojej duši som si to radšej nepredstavovala a rozhodla sa, že je najvyšší čas odísť a čeliť starým spolužiakom a kamarátom, ktorí pre mňa toľko znamenali. Rose mi začala vysvetľovať ako to vymyslela.

„Povedala som im, nech sú o šiestej v našej krčme. Popravde mám šťastie, že sa nerozprávali s doktorom, pretože som im nakecala, že prídem za nimi. Asi sú fakt blbí. No nevadí. Normálne tam prídeš, všetci by mali byť pri našom stole. Pozdrav ich odo mňa a ospravedlni sa za mňa, že som ich oklamala. Zajtra im dám nejaké cukríky z dezertu aby mi odpustili,“ zasmiala sa. „Uži si to. A ešte jedno upozornenie. Ešte nevedia, že si slávna...“ Moje výkriky, že ja nie som slávna prepočula a pokračovala. „A máme tam aj jednu directionerku. Nevedia ani že sa poznáš s One direction. Nehovorila som im to, pretože by ťa chceli silou mocou navštíviť. Vlastne oni to chceli aj tak, len nie všetci si to môžu dovoliť.“

„Ach kriste. Dnešný večer možno bude ťažký,“ vzdychol si Louis.

„Ak tam bude jedlo, je mi to jedno,“ rehotal sa Niall a tým rozpútal hromadný smiech. Ťažko, keď sa raz začnem náš Ír smiať, nikoho to nenechá chladným.

„Dobre, to ešte po ceste domyslíme,“ usmiala som sa, rozlúčila sa s nimi a šli sme preč. Tom a Lara šli s nami, pretože si chceli na všetko zaspomínať. Alebo aspoň na to dobré. Mama ostala s rodičmi Rose a potom spoločne pôjdu k nim domov.

Nasadali sme do áut a šli sme do danej krčmy. Len čo sme vystúpili z auta, moje oči blúdili k tej časti, kde bol náš stôl. Bol pri okne a vlastne to bol box. Ten najväčší v celej krčme. Rodiča Zaca vlastnili tento bar, preto sme sa vždy do toho boxu dostali my. Videla som tam moju dávnu kamarátku Tess a oproti nej sedel spomínaný Zac. Svetlo v miestnosti ich zalievalo a mne sa v mysli objavili všetky tie krásne spomienky, ktoré sme tam zažili. Kútiky sa mi podvedome vykrútili do hora a čo najskôr som sa tam chcela rozbehnúť. No vedela som, že to nie je možné. Musela som tam pokojne pristúpiť, usmiať sa na nich a čakať ako zareagujú.

„Poď,“ popohnal ma Tom, ktorý bol tiež celý nedočkavý a strčil ma do otvorených dverí. Pomaly sme postupovali k boxu, kde boli všetci moji kamaráti a chalanov sme zanechávali za sebou, pretože oni môžu prísť až keď o tom oboznámim kamarátov.

Krčmou sa rozlieval ten povedomý smiech, ktorý som kedysi počúvala stále. Bol doprevádzaný mne známou vôňou cigariet, alkoholu a pizze. S hlbokým nádychom a úsmevom na perách som pristúpila k boxu. „Ahojte,“ pozdravila som a pozorovala odozvu.