New life 28

Ahojte! :) Znova vám ďakujem za tie vaše krásne komentáre. Vyčarili mi úsmev na tvári a veľmi si ich vážim :)

A idem sa posťažovať :D Asi po prvé, skoro celá trieda nechápe chémii. Je to dosť na h***o. Spolužiak ma pod zámienkou, že mi vysvetlí chémiu donútil zaňho napísať básničku na litiku s vnútroveršovou prestávkou a sylabickým veršovým systémom. A keď som ju dopísala, tak mi napíše, že už sa nemusím trápiť, pretože mu ju napísal niekto iný.  Namiesto toho vymýšľania som pôvodne chcela kresliť Nialla a on mi to takto zničil. Akože nezabite ho! Ďalšia vec. Celé poobedie rozoberáme a následne skladáme sprchu a teraz keď to už bolo skoro hotové, jedna celá sklenná tabuľa sa rozbila na tisícky malých kryštálikov. No neporazí vás z toho?  

Diana

Zvyšok týždňa sme sa pohybovali medzi nemocnicou, krčmou a parkom. Snažila som sa chalanom ukázať čo najviac miest v tomto meste. Predsa len, nikdy tu neboli a mne toto všetko bolo veľmi blízke. Ani som nechcela odísť, no samotná Rose ma do toho nútila.

„Diana, nevymýšľaj. V Londýne máš ešte veľa práce. Ak si spomínaš, mala by si nahrávať album s Ollym a nebuď si tak istá, že on na to bude čakať donekonečna. Predsa ja tu sama nebudem. Mám tu kamarátov, Daniela a rodinu.“

„Si hrozná,“ pokrútila som nad ňou hlavou. „Ty ma doslova vyháňaš.“

„Lenže viem prečo to robím. Prosím, poslúchni ma. Ale pred tým ešte urob jednu vec. Choď za primátorom mesta.“

„Primátorom mesta? A na čo by som tam šla? Ak si nepamätáš, keď som tu bývala, spoločne sme naňho nadávali aký to je chrapúň,“ zasmiala som sa.

„To síce áno, ale aj tak by si ma mohla poslúchnuť. A zober so sebou aj chalanov.“ Chcela som namietať, no ona mi to nedovolila. Pokrútila mi prstom pred tvárou. „Žiadne námietky a bež už preč. A zajtra pred tým ako odídete domov, sa nezabudni prísť rozlúčiť,“ usmiala sa a následne ma popchla, aby som už konečne vypadla.

Čo by som to bola za kamarátku, keby som to o čo ma požiadala neurobila? Asi hrozná. Preto som poprosila chalanov, nech som mnou idú za spomínaným primátorom. Cesta nám netrvala dlho. Ani neviem prečo, no môj žalúdok sťahovalo. Mala som z toho všetkého taký zlý pocit. Alebo lepšie povedané, akoby som šla za významnou osobnosťou, no ja neviem prečo. Čo mu akože mám povedať? Mám sa mu iba pozdraviť, spýtať sa Ako sa máte? A po chvíľke trápneho ticha odísť? Tak to asi dopadne.

„Dobrý deň. Prišli by sme za pánom primátorom. Mohli by sme ísť za ním?“ spýtala som sa, keď sme vošli ku sekretárke.

„Dobrý deň. Mohla by som vedieť vaše meno?“

„Ja som Diana Sparks a toto sú chlapci z One direction.“

„Chvíľu počkajte, ohlásim vás,“ usmiala sa na nás a špeciálny úsmev darovala Harrymu. Trocha vo mne vzkypel žlč a vlastnícky som si preplietla prsty s tými Harryho.

„Azda nežiarliš, miláčik,“ zaškeril sa Harry.

„Ani trocha,“ pretisla som medzi zuby kvôli čomu sa Harry rozrehotal.

„Pán Ringh vás očákava,“ pokynula rukou. Harry ma pobozkal a spoločne sme vykročili. Veľmi ma to potešilo. Tá sekretárka sa len zapozerala do zeme a potom za nami zavrela dvere.

„Už som vás očakával,“ usmial sa na nás.

„Dobrý deň,“ zamrmlala som.

„Asi neviete, prečo ste tu, však?“ uškrnul sa na nás asi tak ako to dokáže muž okolo 30, ktorý bol nehorázne sexy. Zjavne ten starý primátor, ktorý tu bol za mojich čias už odišiel a tento ho nahradil. Tmavé krátke vlasy, svietivé modré oči a v celku dobrá postava.

„A vy to viete?“ spýtavo som sa na neho pozrela. Moja otázka si preňho bola veľmi zábavná, keďže sa z ničoho nič začal smiať.

„Jasné, že to viem. Veď to ja som vás nechal kontaktovať. Som bratranec Rose.“

„Rose má nejakého bratranca menom Ringh?“ nahlas som premýšľala.

„Zjavne áno. A prosím, volajte ma Jimmy,“ nastavil mi ruku so žiarivým úsmevom.

„Diana. Nie ste náhodou ten, čo sa s nami chodil hrať, keď sme boli malé?“

„Tak to som rád, že si spomínaš. Vždy ste zo mňa mali dobrú preliezku,“ uškrnul sa. „Ale k veci. Zavolal som si vás, pretože od dneška až do nedele máme dni mesta Livingstone. Budú tam vystupovať rôzni tanečníci, akrobati a podobné. No a potom mi Rose vnikla nápad s vami. Veď čo by bolo lepšie ako speváčka z tohto mesta a chlapčenská skupina po ktorej šalejú milióny dievčat?“ Nastalo ticho. Ani ho poriadne neviem nazvať. Trápne? Rozhodujúce? Premýšľajúce? Možno jedno z toho.

„Tak čo, beriete?“ pozrel sa na nás. „Jasné, že vám aj zaplatím. Bol by som blázon, keby som očakával, že to urobíte zadarmo. 100 000 libier vám bude stačiť?“

„Ehh..“ vyšlo zo mňa.

„Môžem vám dať aj viac...“

„Nie! Táto cena je dostačujúca a možno aj privysoká. Koľko pesničiek by sme mali zaspievať?“ spýtal sa Liam. Správal sa ako dospelý. To len my ostatní sme boli ako deti.
„No myslel som, že by Diana zaspievala jednu- dve pesničky vy tiež a potom ešte jednu spoločnú. Čo vy na to?“

„Ja to beriem,“ vzdychla som. Jimmy sa na mňa krásne usmial a potom sa otočil na chalanov. Tí sa na seba pozreli a potom prikývli.

„Berieme to,“ rozhodol Liam.

„Takže, kedy máme nastúpiť?“ zaujímal sa Harry.

„Najlepšie by bolo o ôsmej večer..“ začali sme tam všetko dohadovať. Asi o polhodinu sme sa rozlúčili a odišli sa na tie zostávajúce tri hodinky odreagovať do nákupného centra.

Prešli sme kopu obchodov, no žiadne šaty sa mi nezdali dostatočne vhodné. Chcela som niečo elegantné, no nie až veľmi. Až keď som zbadala zbadala žiarivo zelené conversy, ktoré som tak dlho hľadala som sa rozhodla čo si oblečiem. Ihneď som si ich kúpila, bežala hľadať jednoduché biele tielko a nejaké schopnejšie džínsy, pretože tie čo som mala na sebe čo chvíľa ukončia svoju životnosť. 

V izbe som sa začala rýchlo upravovať. Jemne nanesená špirála, marhuľový lesk ...

„Ako môže byť niekto tak krásny?“ vzdychol si Harry opretý o zárubňu.

„Nepreháňaj láska,“ usmiala som sa a začala si upravovať kučery.

„Lenže ja to myslím vážne,“ zašepkal a priblížil sa ku mne od zadu. Jemne mi začal hladiť boky a potom ma pobozkal. Najprv nežne, no postupne to bolo čoraz vášnivejšie.

„Miláčik, práve si mi zlízal celý lesk,“ zamrmlala som na jeho perách.

„A keby si vedela ako dobre chutil,“ zasmial sa a odtrhol sa odo mňa. „Ja ti ho znova nanesiem.“ Zobral do ruky lesk a začal mi ho nanášať na pery. Bol precízny, no mala som z neho pocit, akoby sa ma chystal zjesť. A nebola som ďaleko od pravdy. Len čo odložil lesk, chystal sa ma znova pobozkať. Ale ja som mu s krikom utiekla.

„Láska! Netrestaj ma tak! Si moje dievča  a ja ťa ani nesmiem pobozkať?“ smial sa.

„Môžeš, ale  nie teraz!“ vyplazila som jazyk, keď už bol znova prilepený na mne. Jemne ma doňho hryzol.

„Plestan!“ zašušľala som, keďže ešte stále ovládal môj jazyk.

„Hej vy zaľúbenci! Pohnite si, lebo to nestihneme!“ začal na chodbe hulákať Louis.

„ Veď ideme!“ skríkol Harry a so smiechom ma postrčil ku dverám.